Musím sa vám priznať, hneď na úvod, nech viete aká je pravda somnou a kto vlastne som. Som to zabudla zmieniť v minulom článku, tak teda teraz. Hodina pravdy: Asi po pol hodine od Košíc si tak sedím v tom aute a zrazu... Veď ja som si zabudla lístok. To bola tá posledná vec, čo by mi chýbala. Hlavne, že bol bezpečne uložený v lajstre a skopírovaný v ďalších troch priečinkoch v notebooku a na štyroch mailoch. Ako dobre, bol to len papier, ktorý si vytlačíte,ale ajtak. To len ja si môžem zabudnúť lístok asi.. No teda nebol to žiadny big deal, až pokiaľ sme to nezačali riešiť. V tej slávnej Waršave v Arkadii (OC) sme obehli tucet obchodov (dokonca s tlačiarňami, fotolab, eletro) no vytlačiť nám ho z rôznych príčin nemohli alebo nechceli. Ochota nula bodov, mala som pocit, že u nás v zeloovoci by to vytlačili skôr. No záchrancovia sa našli v Samsungu a za to ich uznávam/e! :D Smutný príbeh hlúpej Dominiky sa vyriešil a v mojom živote na pár hodín zavládla akátaká harmónia.
Po párhodinovej zastávke vo Waršave sme sa ale zas pobrali kadeľahšie. Do Gdyne sme došli v deň festivalu (3.7.) asi o piatej ráno a idylicky nás vítal východ slnka (ako vždy, idylka, romantika, picturesque). Tá radosť, keď po niekoľkých hodinách strávených v aute vyleziete na vzduch a hlavne do priestoru - neopísateľné! Kedže sme išli autom a nechceli sme parkovať v areály, vyložili sme sakypaky, naladili vysielačky a čakali až sa vrátia naši vodiči pešky odbohviekiaľ. Medzitým  sa pri nás pristavili už značne podnapití mladí poľskí šuhaji (bolo tých 5 hodín ráno) a snažili sa o akúsi kultúrnu výmenu, naučili nás High Five po poľsky, pochytili sme dáky pomoranský slang a keď si začal jeden z nich sťahovať nohavice, že sa prezlečie, to tu už boli naši slovenskí junáci a my sme teda bez ujmy na psychickom zdraví pokračovali ďalej ku čekinom. Dostali sme zelenú pásku na ruku, letáčik na krk a dža!

Ako sme si mysleli, že sme tu skoro, tak presne tak sme neboli. V kempe totiž boli už asi tak trimilióny stanov a jediné voľné miesto bolo neďaleko toitoiov, čo sa neskôr ukázalo, že to vlastne vraj ani nebolo miesto na kempovanie a hádali sa tam s nami tí zanovití dobrovoľníci či nedobrovoľníci. Okrem nás tam bolo ďalších asi 20 stanov. Kedže sme už boli plne postavení a vybalení a všetko, odmietli sme sa sťahovať a vykašľali sme sa na to.




Po tých výstrahách sme teda odišli na pláž a tam strávili páru hodín. Boli tu aj také obavy, že keď sa vrátime, či tam tie naše stany ešte vôbec budú a viete čo? Boli a dokonca ešte ďalej vedľa nás bolo postavených nových 20 stanov - ťahalo sa to od nás ešte bližšie k toitoiom, takže nakoniec sme na tom boli ešte super a ten toitoiZávan, ktorého sme sa obávali už od začiatku sa vôbec nekonal. :)

 O šiestej sme sa vybrali konečne aj do festiivalového mestečka, veď by sa aj patrilo!




No a večer sa podávali Blur, jedna chuťovka! Pred pol rokom by ma ani vo sne nenapadlo,že budem počuť naživo Beetlebum, The Universal, Song 2, Girls&Boys, Parklife, Tender a iné! Na to, koľko toho majú za sebou a aká veková kategória už sú si počínali vcelku statočne! :)
Vedľajšie účinky nie len namňa: O máj béjbé, o máj bejbé, ou wáj, ou máj - nieslo sa davom páru minút a potom sa to tri dni nieslo v mojej, našich, cudzích hlavách alebo aj,že stojíte v rade na autobus a zrazu si niekto začne mimovoľne spievať,alebo hmkať a tak.
Nebudem vás tu zaťažovať videami alebo zbytočnými slovami (snáď len ilustračnou fotografiou), také veci si treba odžiť! :)

Po Blure sme stihli ešte koniec Alt-J, potom spoznávali poľskú hudobnú scénu, ktorá vôbec nebola špatná (FOX) a boli na Silent Discooo, prvý a posledný krát, podcenili sme totiž Poľsko-anglický ľud, ktorý ostatné dni vytváral pred vstupom hotové kolóny. Pili sme hnusného Heinekena, jedli, jedli a jedli a moja pamäť ďalej nesiaha z toho dňa, lebo fotky v mobile skončili pri FOXi/e/ovi.
Nabudúce vám poviem niečo viac o fungovaní festivalu a vymoženostiach a konečne aj plusoch!  A že krajina (ako festival) nedostatočnej hygieny, pche, budete sa čudovať! 
Ak niečo chcete vedieť, kľudne sa pýtajte a ja buď odpoviem ta, alebo v ďalšom článku. :)

• 7.August 2012 - Norwegian wood
•  2.September 2012 - I am Walrus
• 31.Marec 2013 - Only the ends of red will show you my blueside
• 14. April 2013 - I will shit on everything you love

Tak ktorý?

Nejakou podivnou konštaláciou hviezd sa mi plnia túžby rôzneho charakteru, od materiálnych až po tie nemateriálne. Jednou z materiálnych bola aj taká zelená dlhá a ochkala som o nej tuto, no a to som ešte netušila že si ma sama nájde. To,že mi v skrini visí už nejaký ten piatok alebo dokonca dva mesiace, nekomentujem.. No a o ostatných veciach sa nepatrí hovoriť na blogu,ale je to dobré!
Smutné: super ľudia mi odídu preč na školy => Pozitívne: to bude výletov!

Ale inak:
- Stretla som veveričku
- Varená kukurica je láska
- Sa smejem a často bez príčiny
- Ešte stále neviem prejsť jeden level v CandyKraš
- Objavila som u nás doma super piknikový kôš (poďte na piknik!)
- Môj osud je spečatený elektronickou návratkou, budúca kybernetička, teší ma (nie že si fandím,že doštudujem,ale idem tam a to sa počíta nie?)

Urobila som poriadky. V počítači, v izbe, v hlave, v živote. Strašne krásny pocit, keď všetko funguje! Momentálne ešte pracujem na poriadku v mojom tele, že jem.aj.to.čo.mi.nechutí.ale.pomôže.mi.to a nie len preto,že som chorá teraz. To tiež paradox životný, choroba v lete. Asi len ja si viem tak vyparadoxovať život, či?
Okrem iného, Crystal Fighters na mňa útočia odvšadiaľ, minule v čokolatérii išli alebo som prišla do obejváku na asi tak 30 sekúnd a boli v upútavka na Hausa! To už čo je!
Keď už sme pri hudbe, konečne máme lístky na Grejp a tak sondujem ktočo tam bude, čo ešte nepoznám a dopĺňam si hudobný vkus a okrem toho robím sčasunačas výberové konanie na hudbu do 120DAYSOFSUMMER a tak sa utajený playlist s rovnomenným názvom postupne zapĺňa a mnou zmietajú dilemy roka. Neporadíte niečo? Také letné, trochu dynamické, trochu dojemné a polopatisticky - proste veselé? Ak vám mám pravdu povedať, strašne sa teším na výsledok,lebo už teraz to vyzerá veľmi chutne, akčne, smiešne, zábavne, dojemne a tak. Rada by som to už teraz vypustila do sveta, no ešte veľa halušiek budem musieť zjesť aby to upravovanie malo vôbec zmysel.
A viete kedy je ešte život skvelý? Keď máte nehty na nohe nalakované na ružovo, jete mandarinky na lavičke a nepremýšľate o zajtrajšku.




Milujem tie obdobia keď jediným mojim problémom je,že neviem prejsť level v CandyKraš. O to viac ich milujem,že s pribúdajúcim vekom pribúdajúcimi mesiacmi bude ich doba a výskyt značne obmädzená. Škoda..

Neverila som, že ešte existuje mesto do ktorého by som sa zamilovala. No dobre, zamilovávam sa takmer do každého ktoré navštívim,ale to je vedľajšie. Cestou necestou na festival sme sa zastavili i vo Waršavke a mám pocit že sme ju zastihli v tom najlepšom - sightseeing po historickom meste pred západom a počas západu slnka (tie klišoidné západy ma akosi prenasledujú). 


Bolo to také vcelku príjemné odpoludnie a podvečer, napriek tomu že je Varšava dosťževeľké mesto, nebola nejaká brutálna tlačenica. (Ak nerátame dopravnú situáciu, to bolo o držku)

No a neviem, či sme práve vychytali atmosférickú polhodinku alebo čo, ale odvšadiaľ išla hudba! Na námestí chlapec s *veľkým xylofónom-opravte.ma.fakt.neviem.ako.sa.to*, v uličke teta band, pri reštaurácii harmonikár, v inej uličke husle. A potom mi povedzte, že nemám byť sentimentálna!


Nápad dňa: Viete, ako je to vo veľkých, pekných, historických a neviemakých mestách. Každé má svojich miestnych bavičov, deti ulice alebo proste ľudí, ktorí nevedia spievať ani hrať alebo to z nejakého dôvodu nepraktizujú a tak si vymyslia inú zárobkovú činnosť vhodnú do ulíc. Vo Waršave majú pandu! Ono by na tom nebolo nič zvláštne,len viete ako je to s pandami. Never say no to them! Aj by som vám ju ukázala,ale Vrabčiak má tú časť fotiek, tak snáď nabudúce ak chcete.

 Snáď najkrajší párik byciklov čo sme stretli.. Chcela by som spoznať ich majiteľov, keď si tak perfektne zladia bicykle. :}


 Aby ste nám aj verili,že sme tam boli (jedna jedinká fotka):
A čo vy, boli ste? Šli by ste? Zamilovali by ste sa? Ja rozhodne ešte hej a keď na tej mojej vybranej supervysokejškole prežijem do požadovaného ročníka, Poľsko je na mojom erazmo-zozname v poprednej priečke!

Šaty dostali od fotografa prívlastok funky šaty. Škoda len, že mi neprišli pred festivalom, alebo vlastne chvalabohu, lebo by som ich tam istoiste dotiahla. A nehovorte mi, že nepraktickosť a nehodí sa, keď som tam videla miestny.lookbook, že Poľky v snehobielych šatách, dlhých čiernych sukniach a iných praktických veciach na stanovačku a toitoia... No asi sa to potom dá zvládnuť!
Keď už sme pri tých festivaloch, zachutilo mi to a teda sa chystám na Grejp, moja túžba sa ešte zosemnásobila po koncerte Crystal Fighters na Openeri, musím vám to povedať už teraz, nepočká to do príspevku o feste, no čiže: tak brutálna atmo ako bola tam (umocnená západom slnka), to chce človek zažiť ešte minimálne raz (naživo sú podľamňa stokrát lepší) a keď mu to Grejp servíruje ako na tácke tak prečo nie! Škoda, že len tak krátko je, pridala by som mu ešte aspoň deň. Tak čo, vidíme sa?
(Konečne festival, ktorého pivný sponzor mi aj chutí, čo sa o Heinekene a Bažantovi povedať nedá..)

Som doma! S kopou videí, ideálov, topánok, špinavých ponožiek, fotiek, dobrých pocitov, splnených snov a kŕčom v lýtku,ale predsa. No ale brutalita bola! Prv než si všetko spracujem v hlave a notebooku, tak prihodím po roku nejaký ten random čo.sa.nevmestilo.nikde-dom. A ešte že dobré ráno a sláva keramickým záchodom!





Počas toho ako som festivalovala mi dorazili kvázipolaroidy z Printic-u. Doleteli sem za dva dni z Paríža, čo je vcelku slušný výkon. Kvalita je v pohode, cena je primeraná asi toľko čo stojí keď fotíte na fujioid (fuji instaxy mám na.mysli) a konečne majú aj aplikáciu pre Androidy čo vôbec nie je na škodu.