Mimo zóny komfortu. 
Keď som povedala doma, že idem do Tel Avivu, vzniesla sa vlna paniky, babka že či ma život omrzel,  či nepozerám správy a podobné obdobné predsudky. Človek sa len nesmie nechať znechutiť rečami “Tak tam by som teda nešiel” a proste ísť. Niekedy sú to práve reči, čo nás odradia od emigrácie zo zóny komfortu. Pritom život tu beží ako kdekoľvek inde, len tak trochu rýchlejšie. Všetci vodiči si tu asi myslia, že sú komparz vo Fast & Furious a viac sme mali strach z toho, že nás prejde kolobežka na chodníku ako z toho, že nás niekto na ulici zastrelí. (Naozaj, keby ste počuli tie komentáre a otázky z domoviny, že či ešte žijem, trapasík). Stačí si naordinovať menej televíznych novín do života a je to. Ďalšia pozoruhodnosť pre mňa bola povinná vojenská služba, mladí nad 18 majú výcvik a denne stretneš po meste stovky mladých v uniformách rôzneho charakteru, tí v službe nosia so sebou aj zbrane. Na jednej strane trochu creepy na druhej strane to navodzuje dojem bezpečia. Paradox. Takisto vždy pred vstupom do obchodného centra alebo nejakej väčšej budovy sa kontrolujú tašky a aj kufre áut. A okrem toho tu život ide úplne bežne, rodia sa deti, pije sa káva, všetci všade bicyklujú, je tu mega teplo v januári ale samozrejme, že ja som jediná v šlapkách a Izraelčania vetrovky a čižmy, všade bauhausy, more šumí rovnako ako inde a potom je tu aj more hummusu [čítaj chumus], a keby sa z cíceru dali stavať aj domy, izraelčania by to tak určite urobili. Len ten falafel je tu akosi chutnejší.



  Tipy a triky  
Kedže som telom aj dušou za slow travel, rozhodli sme sa pobudnúť celý týždeň iba v Tel Aviv a poriadne ho prešacovať, úplne bez hanby, všetkými zmyslami a veruže, bolo čo pozerať. Veci, ktoré treba v Tel Aviv skúsiť sú isto miestny falafel a hummus hockde, blší trh v Jaffe (Jaffa Flea Market) pre jeho atmosféru a dizajn obchodíky, kaviarničky, reštiky, handmade tvorcov, čačky. Pri každej možnej príležitosti sa zastaviť na pláži a oddýchnuť si od ruchu veľkomesta, navštíviť starú Jaffu, kde nájdeš trochu histórie a aspoň pol dňa si vyhradiť na Tel Avivské Art Museum, ak si na také. Isto iste maj oči na stopkách a kukaj na ten všade prítomný bauhaus, navštív štvrť Florentin a tam si napríklad očekuj Levinsky market plný korení a daj si kávu v Cafelix, majú aj filtre a fajn koláčiky, na Tel Aviv cenovo dosť v pohode. Na Dizengoff street sa zasa stále nájde niečo zaujímavé, pre každého dačo.



  Shabat  
Niečo, čo ťa rozhodne môže v Izraeli zaskočiť nepripraveného - shabat. Kultúrne okienko - shabat (pre vyznávačov židovskej viery) začína v piatok po západe slnka a končí v sobotu po západe slnka. Nesmie sa šoférovať, variť, pracovať vo všeobecnosti a ani používať elektronické zariadenia, svetlá. Zjednoduhšene - nič nerobiť a oddýchnuť si, byť s rodinou. Naordinovať si každý týždeň poriadny odpočinok, to mi vôbec nepríde odveci. Samozrejme, ľudia si to podľa svojej viery prispôsobujú, nie všetci sedia o sviečkach, ale v obchode si veru nič nekúpiš, všetky sú povinne zatvorené a ulice boli večer riadne vyľudnené, naopak, sobota - kopec ľudí v parkoch a na pláži, oddychovací mód. Ako turista si teda musíš urobiť zásoby v piatok ráno a sobotu si môžeš bezbreho užiť na pláži, kde sú všetci. Príde mi to ohromné, najväčšia koncentrácia vier na meter štvorcový, spolunažíva, oddychuje, užíva si sobotného slnka.

Po dvoch mesiacoch si môj mozog žiada rekapitulácie. Je to trochu náročné, bolo toho tak veľa, že už ani neviem čo. Zásadné mesiace, výstupy, ľudia, príbehy, emócie, diplomkové písačky. Teraz som sa trochu zastavila, vysadla na prestupnej stanici a pozorujem, že čo sa stalo a aké zmeny to na mne zanechalo.

 .čo som čítala
Moje extrémne tempo poľavilo, goodreads hlási, že som v mojej challenge o knižku pozadu, nevadí, dobehnem, však už môžem. No dačo sa aj tak našlo, za posledné dva mesiace som prečítala také:

• Leonard Koren - Wabi-Sabi: For Artists, Designers, Poets & Philosophers - druhý krát, lebo som si chcela urobiť mapu mysle, aby som sa k tomu mohla stále prinavracať
• Chimamanda Ngozi Adichie - We should all be feminists - prv som videla Ted Talk, ktorého je kniha prepisom alebo teda najprv vznikla esej a autorka to odtedovala, ja neviem, ale za mňa jednoznačne toto zaradiť do povinnej literatúry na školách
• Erlend Loe - Kamióny Volvo - voľné pokračovanie Dopplera, riadna autorská divočina
• Fumio Sasaki - Goodbye Things: The new japanese minimalism - ako sa tak vŕtam v minimalistickom zmýšľaní, toto je jedna z tých lepších knižiek, veľa popisuje aj to, ako sa mení človek psychicky pri procese redukovania hnuteľností
• Haruki Murakami - What I Talk About When I Talk About Running - bolo super vidieť trošku do hlavy Murakamimu, o procese jeho tvorby. Tie bežecké pasáže ma moc neoslovili, ale premýšľacie veľmi
• Émile Zola - Nana - Tak toto bol jeden veľký pôrod vážení. Aj preto som toho tak málo prečítala za tie dva mesiace, lebo som si dala záväzok, že kým nedočítam Nanu, tak nebudem môcť čítať nič a tak bolo. 400 stranový pôrod, z ktorého som sa prvých sto strán nudila a strácala, no potom to už išlo samo. Dakedy stačí asi vytrvať a chcela som vedieť, či viem
• David Airey - LOGO DESIGN LOVE - Veľa tipov a trikov zozbieraných z Davidovho blogu, o procese, o tvorení, o identitách
• John Berger - Způsoby vidění - sedem esejí na vizuálno, kultúru, dívanie sa, hlbšie zmysly a nezmysly ale aj psychologické mecheche
• Amélie Nothomb - Ani Eva, Ani Adam - od Amélie si prečítam asi hocičo, od psychologických creepy vrážd až po jej rozprávačky zo života v Japonsku, Amélie ma ba (akože baví)

.naj sekáčový úlovok
Divotvorná vec pribudla u mňa v živote, ktorú som v miestnom sekáči pozorovala asi aj dva týždne a stále tam visela. Raz som si ju vyskúšala, no nebola to celkom že prvopohľadová láska, no keď ma tam čakala už aj na tretí krát a bola som tam so sestrami (nie mojimi, ale svojimi) architektkami, že vraj to vôbec nie je také zlé.  A tak lásky na tretí pohľad a teraz ju srdiečkujem. Aj ten pocit, keď sa s dievčiskami podporujeme v divných oblečkoch a pri sekáčovom skoku do diaľky zo zóny komfortu.


.čo som sa naučila
Zásadné mesiace, veľmi. Ťažko uveriť, ale dokončila som diplomovku. Dokončila, nainštalovala, dopísala, vytlačila, odovzdala. Kódy, neurónové siete, káble a vodiče, je to za mnou. Čo teraz so životom? Teda, ešte to treba obhájiť a poštátnicovať, uzavrieť životné etapy. Život ako ho poznám sa mení na život ako ho nepoznám a je to všetko dosť vzrušujúce a zmätené a pekné.

Okrem kódov a slov, vizuálno. Učila som sa tak trošku s Illustratorom, tak trošku s vodovkami, tak trošku od všeličoho. To všetko sa ale dialo v stavoch najvyššej povinnostnej pohotovosti, rozumej do toho ako som robila diplomku som objavovala čaro Skillshare a potom som s tým posledné dva týždne do odovzdávky musela seknúť, lebo som na skillshare bola viac ako na diplomkovaní, ups. Teraz chcem zas nasadnúť na takú vlnu, no je to obtiažnejšie ako sa zdá.

Nedávno som mala absolventské skúšky z huslí, asi tak pred týždňom. Že druhý stupeň. Že to vôbec nemalo byť pre mňa tento rok, ale nakoniec dobre, že bolo a že je to za mnou. V tejto kategórii, ktorú si užívam asi najviac nastali za posledné mesiace najmarkantnejšie zmeny. Mentálne aj fyzické, čo je pre mňa úplneže gumidžús pre dušu. Začala som cvičiť denne a viac cielenejšie, zapojila som všetky bunky koncentrácie, ktoré ostali a vždy ma tak vnútri poteší, keď sa mi podarí zlepšiť sa o mini krôčik. Najväčšou výhrou tohto mesiaca ale je, že sa mi podarilo pracovať s vlastným strachom do takej miery, že som ho vykynožila.


.kde som cestovala
Marec patril Prahe, síce extrémne mrazivé no skvelé dni vo výživnej spoločnosti. Veľa rozhovorov, mozarelly, vína, Letnej, progalerijných nálad a prechádzok či pochôdzok po Stromovke. Strasti a slasti, portugalské pastel de nata namiesto knedla de zela. V tieto dni som sa cítila fakt super, taký oddych od môjho sveta. A úplne som si zamilovala DOX. Praha bola plná dojmov asi ako táto koláž, doslova  p r e p l n e n á.




A teraz čo s načatým životom po tomto sumasumáre? Idem sa snažiť ešte viac ho vnímať, prijímať a nasávať. Zamerať sa na podstatu. Zamerať sa. Pozrieť sa zblízka a sústrediť sa na to. Obchytať každú notu, každé slovo, každý pocit si poťažkať. Nie všetky, ale každý. Dáva to zmysel?