Niesom ale zas tak úplne svedomitou študentkou, kadetade sa u mňa predierala na povrch i teta prokrastinácia. Vďaka nej som videla snáď všetky debilné videá čo kto kedy postol na fejzbukovskú stenu v snahe oslobodiť môj mozog zo splete lineárnych dynamických systémov, databáz, asembleru a matematických definícií. Všetky usmievajúce sa mačiatka, rádoby vtipné Vines, naozaj vtipné Vines, dieťa túliace sa k pitbulovi na 10 spôsobov a iné hlody, ktoré za iných okolností ignorujem. V období skúškového ale veľmi osviežujúci prvok, verte mi. 

Občas som zabrúsila aj do môjho Feedly, kde ma však čakal jeden obrovský stereotyp zaobalený názvom Vianoce. Neberte to v zlom, veď i ja som si pomedzi učenie ujedala z adventného kalendára a s láskou vyrábala darčeky pre najbližších a teda niesom Grinch ani mi mozog neobrástol zelenými chlpmi. Náhodný okoloidúci možno nepochopí tento môj výkrik do tmy blogosféry, no niekto, kto má v čítačke možno i viac ako 20 blogov, vie o čom je reč. To boli najprv Vianočené wishlisty, Vianočné darčeky pre mamu, otca, babku, psa, andulky. Potom samozrejme, 24.12. treba popriať celému svetu naj Vianky na svete a 25.12 vás už v čítačke čaká 25 článkov čo dostali blogerky pod stromček. Aj preto som vôbec nemala chuť prispievať do internetových vĺn 328 článkom o Viankach/Vianočkách/Vianociach. (Paradoxne autorka pri písaní tejto mini sťažnosti ujedá pozostatky vianočných perníčkov.) (A hovorí o sebe v tretej osobe.) Pred pár dňami som to tu chcela pod rúškom sebareflexie celé zabaliť. (Hejteri kričia hurá) Hlavou mi prúdili otázky ako: kto som, čo tu robím a čo viem ponúknuť iné ako ostatní a prečo. Nebolo by to prvý krát, no po tomto vianočnom bombardovaní som na to myslela o to intenzívnejšie a stále som nenašla odpovede. To správne riešenie jednoduchej lineárnej rovnice. Tibor ma ihneď zabombardoval zamietnutím týchto mojich zajačích úmyslov, no ja si ajtak urobím po svojom, ako vždy (pestujem tvrdohlavosť). Možnože tu budem ešte 10 rokov a možno o pol roka blog zmizne. Jedno ale viem naisto, a to síce, že nechcem môj fínsky polrok žiť bez toho, aby som si ho poriadne zaryla do pamäti či blogu. A možno práve vo Fínsku nájdem stratenú joy k blogu. Uvidíme.