Aby sa moje dni celkom nezliali do jedného veľkého textového editoru a vývojového prostredia v jednom, a taktiež pre zachovanie duševnej rovnováhy, naordinovala som si povinnú limču či minule i návštevu kina (tá bola povinná skôr z hľadiska, že lístky čo som vyhrala u bonami pred sto rokmi končili záruku o dva dni). Zatiaľ čo limča bola fajn, film za veľa nestál a za Noc v New Yorku alebo teda za Before We Go vám rozhodne neodporúčam mínať drahocenný čas, ale tak čo už, nie každý deň je nedeľa a nie každý film stojí za hriech. Paradoxne, dnes nedeľa je (statingovanie the obvious ma naučila bakalárka), jedna z tých, čo by ste najradšej robili celý deň toto, no realita je iná. Prakticky celý tento tambler vyjadruje priebeh zrodu bakalárky alebo inými slovami - keď sa váš mozog zvíja v pôrodných kontrakciách. Niekoľko dní. Aspoňžesi mám kde vyliať svoju prepotenú dušu, všakže. Inak foto_príloha bola nafotená užanineviemkedy, asi tak pred 475 rokmi keď som vytiahla moje vápenné nohy prvý krát v tomto roku na prechádzku, nonšalantne splývala s budovou a chýbajúci pigment nahrádzala tisíc a jeden vzorom.

Danubiana bola mojím jednoznačným must-see, kedže som zastávala názor, že je to strop toho, čo sa dá v modernom umení vidieť v Bratiske.(Asi aj celkovo na rodnej hrude celej) Moje túžby a očakávania sa len potvrdili a naplnili, keby sme mali takú Danubianu Hornadianu aj za Košicami, určite by som tam strávila nejednu sobotu. Celé to na mňa pôsobilo až neslovensky (trochu mi to pripomínalo atmosférou štokholmské moderna museet) a veľmi upokojujúco. Spoločnosť nám robila Kvetina, čo vzišlo z celkom nezáväznej konverzácie deň pred v Urbančomsi, že reku ani ona nebola ešte, tak poďme. Avšak stráviť deň s dvoma fotonadšencami a ašpirantmi na art. tituly, to nie je len tak vážení, počet hľadáčikov predčil počet dostupných očí a miestami to muselo vyzerať veľmi zvláštne - štatút fotoaparátom štvanej zveri si vyskúšal asi každý zo svätej trojice, neminulo to ani mňa a Biskita, no ani Kvet! Súhrnom obrážtekov odomňa vás nasýtim teraz a video dostrihám snáď v najbližších dňoch, na to sa obzvlášť teším!



Viac Kvetiny na mojom wannabefoto tambléri.

Danubianské bistro prekvapilo priestormi, celé dobre!


Kvetina nám urobila umeleckú exkurziu okrem Danubiany aj na VŠVÚ a dvaja fotografkovia si šantili so svetlami a hľadáčikmi.

Fotografko fotí fotografku a ja fotím fotografkov, sa to zamotalo. Druhá fotka je ale môj počin, na obyč telefón, čo dokazuje (teda aspoň si myslím, že dokazuje, mne sa celkom ľúbi), že netreba mať drahé mašiny (akože aj ten telefón je vcelku nelacná záležitosť ale!) najdrahšie mašiny na fajné fotky, či ako sa to hovorí...


  #ootd:  
Moja cestovateľská garderóba bola veľmi poskromná, i preto mi prišiel vhod ulovený sveter z No_se_né_ho, ktorý perfektne matchol moju obľúbenú gombičkovú suknicu. Čo k tomu absolútne nepasuje sú boty, no s Cibiskitom sme sa zhodli, že tak nepasujú až pasujú, takže vybavené. Dodali kažuálnej nudnosti ten správny balanc a tak to má byť.



Dúfam, že som vám týmto postom aspoň trochu vniesla farieb do dňa a že sa možnožeaj pozdvihne návštevnosť zapotrošenej Danubiane, lebo ako som si všimla po asociálnych sieťach, moje bezúhonné propagátorstvo kultúrnych svätostánkov a neznámych výstav má svoj dosah, čo ma samozrejme teší. Milujte sa a množte sa skultúrňujte sa!

V máji sa nám s challengami priam roztrhlo vrece. Tak napríklad Redpoppy challenguje svoj šatník a Zoot challenguje nás všetkých. I ja som sa rozhodla prispieť svojou troškou do pléna, i keď s oblečením to teda nemá nič spoločné. Rozhodla som sa ísť viac pod povrch a siahnuť na dno svojich zakázaných ovocí. Pôvodne som sa s tým ani nechcela nikde priznávať, lebo keď zlyhám tak to nebude taký trapas, ale povedala som si, že ma to možno motivuje samapredsebou sa nestrápniť. Jednak mi to prospeje a som zvedavá na dopad a ako sa to celé vyvinie. O čo sa ale jedná?



Svoje stravovacie návyky a preferencie či zdravotný stav tu často neprezentujem a neplánujem to ani nejako špeciálne meniť, no práve moje pochabé zdravie ma prinútilo konečne vyskúšať čosi, čo ma úprimne desí. Mesiac bez lepku! Možno sa to niektorým bude vidieť ako malichernosť, no pre milovníka rohlíkov a iných lepkovecí je to náklad roka 2016. O to viac, že lepok je skoro všade, aj tam kde by ste ho absolútne nečakali. Každopádne až také dramaticky_divoké emócie zatiaľ neprežívam (no sú to zatiaľ len dva dni) a sama som zvedavá, či sa mi podarí vydržať celý mesiac a aký to bude mať dopad na moje ja. Mentálne aj fyzické. (Kedže som abnormálne tvrdohlavá, je veľká šanca že sa nevzdám) Veľmi ma ale prekvapilo, že bezlepkáči to majú v dnešnej dobe už celkom dopohody, rozsiahla bio/glutenfree/dia sekcia v miestnych potravinách predčila všetky moje očakávania a bezlepkové rohlíky (aspoň teda tie čo mám teraz doma) sú úplne v pohode (výhodou je že nie sú také super aby som musela zjesť štyri naraz), a práve do seba tlačím bezlepkové polomáčané sušienky, ktoré mi dokonca chutia viac než bársaké normálne, no nechápačky!







Čo vy a výzvy? Challengujete sa nejako? Prípadne sú tu nejakí bezlepkáči? Budem tento mesiac enormná testerka bezlepkového sveta, tak by som sa mohla podeliť o niektoré mňanky čo ulovím v zdravej sekcii, zaujímali by niekoho takéto tipy? Určite dajte vedieť do komentu alebo dajte tipy vy. A držte mi palce!