Minule keď som sa sprchovala mi skrsol v hlave nápad, že nahlas si denníkovať moje životné progresy. Ako som si v hentom článku napísala, že chcem sa každý deň učiť nové veci a čítať, cestovať, že by nebolo naškodu písať o tom, ako mi to ide a čo fajné som prečítala, videla, naučila sa a aj dajaké moje plytké materiálne túžby, čo mám momentálne v záložkách a očumujem, že kedy bude cena priamo úmerná mojej ochote investovať. I keď to zvyčajne končí tak, že idem kúpiť martensy a kúpim letenku a ubytko do Tel Avivu.

To čo denne robíme, čo čítame, na aké veci sa kukáme a celkovo ako si zvolíme naplniť náš voľný čas nás formuje. Asi najviac. Možno sa týmto dakto inšpiruje. Ale pšt, čítaj ďalej...


.čo som čítala
Na rok 2018 som si nastavila kadejaké laťky riadne vysoko, že vraj chcem prečítať tento rok 80 kníh, no veď uvidíme, že ako to nakoniec dopadne. Kedže teoreticky je možné, že sa mi to aj podarí a článok 80 kníh, ktoré som prečítala v roku 2018 by asi nikto nečítal, rozhodla som sa knižky potrúsiť takto tuto po kúskoch. Už aj na január je ich podozrivo veľa a kedže článok o 44 knihách mal nečakaný úspech, prečo_nie.

• Marek Šindelka - Únava Materiálu - Ťažká téma na úvod roka a túto útlu knižku som čítala výnimočne dlho.
• Monika Kompaníková - Piata Loď - Príbeh skrze oči 10 ročného dievčaťa čo si kadečo prežíva. Musím sa priznať, že som to zhltla za jeden deň, lebo ma to hodne vtiahlo do deja. Ako naše detstvo vplýva na to, kým sme v dospelosti? Takú otázku si stále kladiem. 
• Mikhail Bulgakov - Psie Srdce - Keď som si prečítala popisok, že o čom to je, úplne ma to vyviedlo z miery a tak som D. ukradla knižku a... no je to riadny bulgakovský bizár!
• Mikhail Bulgakov - Osudné vajcia - Zas trochu ruskej divočiny, režim, pokusy so živým aj neživým, science-fiction záver, dráma. A to všetko Bulgakov zvládol už v roku 1924.
• Mikhail Bulgakov - Diaboliáda - Ak si čítal Majstra a Margarétu, toto mi pripadá ako taká skomprimovaná verzia, zahustená, čiže podivnosti sú takmer v každom riadku. Taký Pena Dní štýl.
• Haruki Murakami - Bezfarebný Tsukuru Tazaki a roky jeho putovania - ja neviem, čakala som viac asi od tejto knižky, lebo mi ju každý ospevoval. Samozrejme, bol to stále Murakami, takže nič zlé povedať nemôžem, ale asi to nebude moja najobľúbenejšia od neho. 
• Amélie Nothomb - Catilinaria - Tak ako je knižka krátka, tak ma zas Amélie rozsekala. O tom, ako sa nikdy skutočne nepoznáme a ak sa skutočne poznáme, môže sa nám človek, my, s ktorým musíme žiť, sprotiviť. Celú knihu som si nevedela predstaviť, ako to môže skončiť a po prečítaní posledného slova som knižku položila vedľa seba a kukala sa na ňu. 
• Patrik Hartl - Malý pražský erotikon - Oddychovka. Obyčajné životy ľudí, na ktoré nazeráme skrz ich vzťahy veľmi priamočiaro a až do posledných strán ostávajú niektoré tajomstvá nevypovedané. 

 .naj sekáčový úlovok  
Ako som tak sledovala svartsvanur loviť levisky v sekáči jedna radosť, vždy som tajne dúfala, že aj ja raz nájdem v sekáči levisky za euro. A viete čo? Našla som. Úplne náhodou. S kybernetkou sme sa po skúške, ktorá mimochodom v ten deň dopadla na Á, ocitli v novom sekáči v našom malebnom meste. Nič som neočakávala, skúsila si asi miliardu vecí a potom som vzala do ruky Levi'sky, ktoré vyzerali celkom schopne. Po tom ako som v živote neúspešne vyskúšala v sekáčoch už asi 33783 levisiek som nemala veľmi vysoké očakávania, no tieto mi sadli ako uliate. (Tak ako už len mužské nohavice môžu sadnúť žene) Kybernetka tiež schválila. Cena dňa bola vtedy 2 éčka, no ako skúšam skúšam, šťastná polhodinka, dnes všetko za euro! Čo už je fajn ak nie toto?

.čo som sa naučila
- Tak ako som v spáse vianočiek písala o kurzoch a ako som si jeden kúpila, i sama seba som ulapila do vlastných slov, lebo som si pred koncom roka kúpila ďalší. Niežeby som ten prvý už dokončila, taká úžasná nie som, ale chcela som sa naučiť SWIFT. Čo je to vlastne Swift? V skratke, kedže toto nie je techy blog, programovací jazyk na tvorbu aplikácií pre Apple produkty, napr. pre taký ajfon. Usúdila som, že by sa mi zišlo zabrdnúť aj do vývoja mobilných appiek. Kurz je moc fajn, za pár lekcií už nahrávaš vlastné primitívne appky do mobilu a tešíš sa. Moja prvá bola taká, že zobrazovala text na babyblue pozadí. Viacmenej motivačná appka pre mňa v ktorej stálo:
Keď sa ma Susančita opýtala, že čo to má robiť, smiala som sa, nič to nerobí, však úspech je že je to v mobile nie? Taktiež keď som ju ukázala rodinke, moc nemali pochopenia pre moje vtípky takéhoto intelektuálneho rázu.
Moja mini recenzia ak by vás zaujímal práve tento kurz - super! Akože to nie je overreact, ale som rada, že ten kurz je pripravený Angelou Yu, ktorá sa výrobou appiek živí, založila si vlastnú firmu App Brewery a má teda dostatok skúseností na to, aby všetko podala zrozumiteľne. Obsah kurzu sa rozrastá a netreba to dokupovať, dostaneš súbor plný buttoniek, pozadí, gradientov a kadečoho, aby si mohol rýchlo napredovať a nestaral sa o zháňanie vizuálov.

- Stále sa učím japonsky, pred pár dňami som mala v jazykovke polročný test a okrem toho sa učím sama doma cez všeliaké stránky, napr. Duolingo, kde konečne japončina je alebo Memrise. Môj aktuálny level je, že čítanie a písanie v hiragane (čo je taká najzákladnejšia abeceda), mi ide na 99%.  Teraz sa učím už aj katakanu. Potom viem dať dokopy jednoduché vety a keď kukám nejaký japonský film, vždy ma prekvapí, že som dačomu porozumela, srandičky.




.čo pekného som videla
- Dožila som sa po dvoch rokoch čakania na premiéru Loving Vincent aj v Košiciach. Film namaľovaný snímok po snímke ručne olejovkami. Čiže každú sekundu sa pozeráš na 12 obrazov odrazu, tak je to? Každopádne vizuálna nádhera no zároveň horkotrpký snímok, na konci mi z toho Vincentovho príbehu bolo kúštik smutne a tak. Keby Vincent, ktorý žil z bratových peňazí a za života predal jeden obraz vedel, že dakto na jeho počesť namaľoval film o ňom, asi by sa mu len ťažko verilo. Určite odporúčam kuknúť si to pokiaľ možno v kine pekne vo veľkom, zážitok sám o sebe. Jediné čo mi vadilo pri animácii, kedže postavy boli prekresľované z filmových snímkov, prílišný realistický štýl postáv voči pozadiu. Ale to je len taký detail.



- Frank - milý snímok inšpirovaný Frankom Sidebottom z pohľadu Johna, ktorý sa do Frankovej kapely prikmotril náhodou. Frank je postava, ktorá nosí na hlave obrovskú fejkovú hlavu na hlave, tak trochu výnimočný, tak trochu chorý. Celý nasledujúci deň mi išiel v hlave soundtrack, I love you all alebo táto animácia na most likeable song ever.


.kde cestujem
Po skúškach sme si s D. rozhodli dopriať trochu divočiny a tak sme skončili s letenkami do Tel Aviv na posledný deň tohto mesiaca. A to tak bolo, že
na druhý deň sme sa stretli v Halmi, že porozprávame sa o tom a kúpime. No kedže sme Košičania, idea cestovať do Bratislavy ďalších 6 hodín vo vlaku sa nám moc nepozdávala. Akože prinajhoršom okej, ale...
a tam najjužnejšie priamy let do Tel Aviv za veľmi šarmantnú cenu, nikto mi ju neverí. Hneď mapy_airbnbíčka_všetko, art galleries tel aviv, hipster aviv hltal google jedna radosť a potom že OKEJ. Kupujeme. Bolo to riadne spontánne rozhodnutie do ktorého sme sa pohrúžili ako šialenci. Stále neverím, že už dnes tam budeme!


.do čoho (by) som investovala


1 - mesh šaty - toto je moja totálne divná úchylka momentálne, výstrelok, ktorý by som asi chcela mať ale absolútne to nie je nutné, každopádne v záložke pravidelne okukávam tieto Monki a potom Noisy May
2 - čierny kanken - ánoáno, mám jeden kanken, cítime k sebe lásku a mám ho od môjho fínskeho erasmu, no kedže ja v podstate už dlhšiu dobu nenosím žiadne iné kabely ani nič, moc by sa mi hodilo, keby som mala jedného takéhoto čierneho krásavca, ktorý nie je ešte životom opotrebovaný, lebo veru tento môj fialový zažil kadečo, piesok a spomienky portugalskej pláže z neho vytriasam doteraz. Čo by som vám ešte ku kankenom povedala? Ja v tom mojom nosím celý svet a beriem vždy, keď idem z domu, nepremokne a nesťažuje sa.
3 - birkenstock - tak vám poviem, mala som už 40 eurové tamarisky rovnakého vzhľadu, po dvoch týždňoch išli nazad, reklamované. Potom som mala 5 eurové z primarku, identický vzhľad v červenom, popravde vydržali omnoho viac ako tie tamarisky, doteraz ich ešte mám a to som s nimi zaobchádzala asi ako že som v nich v tom Portugalsku pomaly žila. Ešte nikdy som však neokúsila Birkenstocky, o ktorých občas padne reč medzi mnou a Zuzkou orchestrálnou, že či to naozaj stojí za to. Taktiež s Laurou sme v ofišl obchode v Lisabone okukovali. Kúsok ma odrádza cena, ale keď si predstavím to pohodlíčko, ahjaj. Ešte keby ste vedeli aká som ja bola hejterka šlapiek.
4 - čierny moleskine - túto radosť som si už urobila, mám takú úchylku na predraženú stationery a chcela som niečo jednoduché, aj keď na moleskiny som už skoro zanevrela, no tak dlho sa mi v Košiciach nepodaril zohnať Leuchtturm1917 až som sa nechala zlákať na zľavičku a čierny A5kový čistučký moleskine na všetky moje nápady
5 - martensy - to tak je, že aj keď na nich v myšlienkach obsesujem, radšej som zvolila letenky.

 .kaviarenské povaľačstvo v Košiciach  
V Košiciach máme relatívny nový prírastok na poli života kaviarenského, podľa mňa má Pogo isto iste najkrajší výhľad z okna a najlepšiu rybaciu pomazánku. Mňa vždy poteší, keď sa dačo nové u nás otvorí, tak to musím hneď zdieľať so svetom, že aha choďte_jedzte_kávujte.

 .z cudzích klávesníc  
- LIVI'N séria od redbull o tom, ako kreatívni ľudia bývajú, konkrétne napr. ako býva Tina Minor (ktorá má V Melónovom cukre, aj ja by som chcela) alebo Jakub Ptačin
- Etické otázky zo šatníka v kurníku, ktoré si posledné mesiace kladiem čoraz častejšie
- Lebo nie je Selflove ako selflove od Pavlíny, trend tak trochu privilegovaných
- Objav roka pre mňa blog Lenivsitich, skúste napríklad tento článok, ja si vždy myslím, že na tých internetoch a blogoch už nie je čo čítať, ale pravdou je, že len som to ešte neobjavila
- Minimalistka píše, ako triediť knihy a zbierky a ako zbieranie vecí stojí čas, priestor a peniaze.
- Invisible mag a rozhovory s ľuďmi (nielen ale aj z Košíc), ktorí robia veci ináč v rôznych sférach.
- Tento Miin blog určite omrknite

 .z mojej klávesnice  
Na záver zhrnutie všetkých článočkov, ktoré vyšli za posledný mesiac tuto na blogu, keby vám voľačo ušlo. Bolo to hodne cestovateľské:
- Summa-Summarum 2017 - môj rok v skratke a nejaké tie úvahy nad predsavzatiami
- 8 vecí, ktoré by si si mal na Montmartre všimnúť - Paríž mojou optikou
- 6 miest, kde mi v Lisabone najviac chutilo - mňamky, ktoré učarovali mojich chuťovým pohárikom
- Airbnbíčko v Barcelone - o tom ako som sama cestovala a bývala
- Na skútri naprieč Terceirou - videjko zo skútrovania na Azoroch
- Som ten človek, čo... - o instagramovej mexickej vlne intimity

Som ten človek, čo si číta písomnú informáciu pre používateľov pri liekoch nech už je akokoľvek dlhá, niekedy mám chuť si to dať aj na goodreads, musím byť proste furt pripravená na všetky príznaky.

Som ten človek, čo má rád tú pasáž v úvode v kine, keď idú trailery. Vo všeobecnosti mám rada trailery, asi to súvisí aj s tým, že dávnejšie som ich po nociach pozerávala priam závodne, vôbec ma neobťažujú a som rada, že sa dozviem aké nové filmy vyšli.

 

Som ten človek, čo si všíma neskutočne detaily na ľuďoch a situáciách, odchýlky v tónoch reči a pohyby či gestá, ktoré prezrádzajú celý príbeh či náladu, no málokedy to priznám, iba veľmi blízkym osobám. Vždy ma dojme, ak si niekto všimne že som si všimla.


  #ootd   sveter - bershka, džíny - levi's (thrifted), ponožky - socksinbox, boty - primark, kabát - Bee-Q Club Scandinavia (thrifted)

Som ten človek, čo obsesívne vyberá všetky jadierka z paprík, ale to už sa časom zlepšuje, neviem, možno mám kdesi v hlave zakorené, že ak zjem jadierko od papriky vyrastie mi v bruchu kríček.

 

Som ten človek, čo sa javí ako introvertná duša no pravda je taká, že keď sa pred niekým celkom otvorím, som dosť blázonka a stáva sa mi, že to moje bláznovstvo otvára v ľuďoch nejaké ich zamknuté bláznovské komnaty, lebo inak si to neviem vysvetliť.


A čo ty, ty si aký človek? Zapojil si sa do davovej psychózy? Ak nie, kľudne napíš mne tuto.

Čírou náhodou som sa rozhodla otestovať včera iMovie, že ako to funguje a tak som si vzala všetky videá z Terceiry čo som mala a veľmi náhodne a intuitívne som ich do seba nahádzala. Minividejko alebo aj príbeh dvoch #independentwomen, ktoré si prenajali jeden skúter a brázdili ostrov Terceira v ďalekom Atlantiku. Keby nebolo auta na konci videa, vyzeralo by to, že sme na celom ostrove samunké dve. Museli sme aj vyzerať dosť komicky, keď nás videla naša inštruktorka surfovania, povedala, že sme veľmi [kjut]. Ja si osobne myslím, že sme s tými helmami vyzerali ako také dve udatné kuriatka. Každopádne, ostrov na skútri je úplne iný pocit ako auto, cítiš všetko stokrát intenzívnejšie a keď už pocity sprostredkovať nemôžem, chcela som ukázať aspoň to aké magnificentné pohľady sa nám naskytli.

O tom ako bolo na mojom barcelonskom airbnbíčku som už písala, ale to ako to tam vyzeralo, to úplne podčiarklo celý môj zážitok. Moje prvé airbnb u niekoho doma, poväčšine som cestovala s niekým po ruke a tak sme si prenajímali byty, no tentoraz sama z Lisabonu. Prenajímať celý byt sa mi vonkoncom neoplatilo, kedže už len samozné izby boli v Barcelone dosť drahé a tak som si vyhliadla pár izieb a náhoda padla práve na túto. To, že som si v tejto lotérii vylosovala práve takýchto kreatívnych a milých ľudí s toľkými spoločnými záujimami, bol veľmi príjemný bonus. Určite ak niekde cestuješ sám a chceš ísť na airbnb, izba u domácich je tým najlepším možným riešením, no samozrejme, treba si dobre vybrať.




Každé ráno ma na stole čakali miniraňajočky, ovocie a drobnosti, čo padne veľmi vhod hneď po ráne.

Dizajnérske knihy, kvalitná literatúra a dobrá hudba a hneď vieš, že si na správnom mieste. Teda aspoň ja som vedela, lebo "ukáž mi čo čítaš a ja ti poviem kto si a ja ti poviem či si rozumieme"





Ak bolo pekné počasie, raňajku som si mohla dať aj na teraske a kukať sa priamo do stredu obytnej časti jedného z povestných barcelonských štvorcov na El Raval. Spomínala som už, že som bývala na El Raval? Za mňa zas najlepší výber, kopec vintage obchodíkov, vinyl shopov, mladých ľudí, MACBA a veľa umenia, obrázky na stenách, lokálne dizajnérske shopy, bary a kadečo. Ak nemáš ideu v ktorej štvrti si hľadať ubytko a si taký umelecky chtivý človek ako ja, El Raval je odpoveď, navyše je to relatívne v centre, všade blízko.



Moji hostitelia mali asi tak milión záujmov a koníčkov, Gemma hovorila, že stále sa venujú niečomu inému a že minulý rok s frajerom vyrábali topánky, seriózne, že si spravili kurz a založili značku a topánočky vyzerali dosť precízne urobené, ale že teraz ich to už neba a že sa venujú hudbe a videám a antropológii. A ja som len ahkala a híkala v mysli, že ľudia s podobnými mysľami ako ja behajú po svete a občas mám to šťastie ich vidieť, spoznať a pokecať si.



Ak si s airbnb ešte nebýval a chcel by si to testnúť s finančnými výhodami, ak sa registruješ cezomňa dostaneš 25 euríčok na prvý výlet.

Tuto je link na izbu u Gemmy a Césara.


Iné zážitky
- Airbnbíčko v Bratislave
- Airbnbíčko v Miláne

Tipy kde sa dobre naládovať, tých nikdy nie je dosť, zvlášť ak sú overené. Po roku života v Lisabone sa už cítim dosť etablovane, o to viac, že ma vyškolila i moja obľúbená alternatívna portuguesa, s ktorou som bývala, Joana. A tak si dovolím tvrdiť, že som už čo to v Lisabone pojedla a tuto predostieram 6 miest, kde mi najviac chutilo. Ak máte slabosť na ázijskú kuchyňu ako ja, prídete si na svoje. Japonsko, Čína a Vietnam na tanieri ako aj zmrzlina, ktorú si môžeš dať namiesto obeda alebo tajomstvo najfarebnejšieho obedu odhalené.



  Kokoro Ramen Bar  
  Avenida Rovisco Pais, n.º 30A  
Ah jáj tento skvost som mala hneď za školou, ale že hneď minútu. Bola som tam iba raz, lebo v Lisabone je stále kde, ale ak by som teraz chcela rameník tam, určite by som neváhala. Na výber sú tri druhy, kurací, hovädzí a vegetariánsky, nič viac netreba. Mini priestory a drevený interiér, Kokoro znamená v japončine srdce (ココロ) a tu to veru tiež robia srdcom.






  Crepes da Vila Cascais  
  Tv. Afonso Sanches, n.º 12B  
V Cascais je to tak no. Jeden by si nevybral kde jesť aby pri tom človek nemusel vyhlásiť osobný bankrot. Cascais je taká moc nóbl štvrť pri oceáne, kde majú portugalské celebritky svoje vily. Lisabonskí portugalci mi toho o Cascaisanoch veľa narozprávali, je to taká trošku iná krajina, ľudia si tam pomaly onykajú svojím štvorročným deťom.
No ale bavíme sa o jedle, nie o výstrednostiach, čiže taktiež je to prestupná stanica ak ideš na Guincho, moje najmilšie miesto. Potvrdzuje sa mi, že náhody prinášajú najlepšie reštiky a aj tu som sa ocitla ešte mnoho krát (s mojimi visitormi) od mojej prvej návštevy. Palacinky sú tu jednoducho extra chutné, nikdy to nebolo preplnené (ale vraj cez hlavnú sezónu je plnka, Susan zvestovala) a cenovo priaznivé na to, že si v Cascais.

  Gelato Davvero  
Na tomto sme sa erasmácky zhodli, že keď chceš ísť na obed ale ideš predtým na zmrzlinu do Daverra, tak už potom na obed ani nemusíš. Hlavne ak si dáš čo i len medium veľkosť, je ti koniec a čo viac, najlepšia zmrzka v meste (podľa mňa). Vykašli sa na Santini a podobné hypy. (Od Santini si daj jahodovú, tá vyhrala nejakú svetovú cenu a je svetová,ale inak netreba stál predlhý rad na Baixi kvôli tomu). Aj keď, i Daverro je už podľa mňa tak trochu hype, odkedy som tam bola prvý krát riadne pozdvíhali ceny, no už som videla aj väčšie finančné tragédie v menučkách zmrzlinární.
Prečo dokáže zmrzka substituovať jedlo? No videli ste už také príchute ako ricotta, avokádo, wasabi či bazalka? Taktiež fajnotky ako biela čokoláda za mňa, mandarinka, mandle. Hocičo.
Ako vidím na fejzbukoch, rozrástli sa hojne a momentálne už majú kopec pobočiek po Lisabone, moja najmilšia je však v Cais do Sodré. Za zmienku stojí jedna v Almade na opačnom brehu rieky ak sa tam ocitneš a vraj už aj v Cascais. No nech uvidíte Davvero kdekoľvek na vašej ceste mestom, zastav sa, oplatí sa.
Tajný tip: ušetri si sklamanie a pozri sa, kedy majá otvorené, nie ako my s Joanou sme sa vybrali ako na hotové a hľa - pondelok zatvorené! Slzy atlantiku.




  Pho Pu  
  Rua do Benformoso, n.º 76  
Do môjho najmilšieho Pho miesta, o ktorom sme snívali s Annou a Laurou a Katjou ešte v novembri, že by sme chceli objaviť, som sa dostala až v máji na Joanine narodky. Potom ešte pár krát, lebo tak vynikajúce Pho, to musíš hľadať. Hlavne mám rada, keď tieto tradičné jedlá pripravujú ľudia, ktorým to kultúrne náleží a tak si môžeš byť istý, že dostaneš tú pravú chuť aj tisícky kilometrov od Vietnamu. (To ja zatiaľ nemôžem vedieť, lebo som vo Vietname ešte nebola, že či to bola pravá chuť, ale mám takú teóriu a ešte to bolo aj magnificentné) Bola som aj na večere aj na obedy a niekedy je problém nájsť stôl, nie je to najväčšie. A ani to nie je v nejakej preslulej turistickej štvrti, pripravte sa na riadnu dávku divočiny vo štvrti Intendente.




  Polo Cultural Gaivotas Boavista  
  Rua das Gaivotas, n.º 8  
Túto malú reštauracijku sme objavili úplne náhodou. Išli sme omrknúť s dievčatami preslávenú kaviareň Hello, Kristof, kde každý správny instagramista pácha iphonové harakiri, no samozrejme bola plná až do prasknutia. Cestou tam sme si však všimli tento zaujímavý kútik, ktorý nebol ale že vôbec preplnený a bol tam street art od Vhilsa a tak sme sa rozhodli vrátiť tam. Z pôvodnej verzie, že ideme na kávu sme sa nechali zlákať na obedové menu, prekvapili nás nízke ceny za naložené menu, že reku vyskúšame a dostalo sa nám najfarebnejšieho obedu, aký sme kedy v Lisabone videli. Anna to rozdýchavala vizuálne najviac, hihi. V ponuke sú aj vegetariánske a vegánske možnosti no to, čo vás ohromí ak sa zastavíte aj vnútri ich malinkého priestoru (lebo väčšina stolov je von, Lisabon je mesto, kde môžeš sedieť von aj v Decembri), je chladnička plná čerstvej zeleniny a ovocia a takisto vlastné bylinky a všeličo možné, také to bolo na prvý pohľad moc poctivé. Na toto miesto som sa vrátila obedovať tieto skvosty ešte pár krát, potom už trošku pomenili menu a zvýšili ceny, no určite im to nemám za zlé, zaslúžia si, za to ako vám tú zeleninu pripravia, no kuchárko asi vie čo robí. Nevedia ale moc anglicky, no všetko sa dá vykonzultovať rukami nohami slovami a sú hrozne milí.




  Illegal chinese restaurants  
Ťažko povedať, nakoľko sú už v dnešnej dobe ilegálne, no rozhodne to nie je niečo, čo nájdete v klasických guidoch. O týchto miestach neviete, lebo vám to ani nenapadne a prvý krát sa tam možno dostanete tak, že vás tam niekto vezme a potom už viete. Veľkosť týchto reštík sa líši, buď je to proste naozaj niekoho obývačka a daná žena vám dobreženie s dieťaťom na ruke varí ázijské jedlo (v takej som nebola, ale portugalský kamoš povedal a že to bolo vcelku zvláštne) alebo je to viac miestností, kde majú viac stolov a vyzerá to ako v takej nízkonákladovej reštike, kde dostanete aj nejaké to menu, že z čoho vybrať a vy na papierik napíšete čísla. Kvalita a chuťový level jedla sa taktiež líši a aj keď možno v dnešnej dobe niektoré tieto miesta nosia už len ten názov "illegal" ako spomienku na dávne časy, stále si do týchto bytov musíte zazvoniť a vedieť, kde presne sú. Ja som mala jednu svoju najobľúbenejšiu, kde som bola aj najčastejšie a hlavnou výhodou sú teda veľké porcie za nižšie ceny a hlavne je to tak dobré! Možnosť takisto takeaway, proste si objednáte a počkáte si na to pred bytom.



Niekedy stojí za to aj vojsť na miesta, kde to až tak neláka vizuálne, my sme tak napríklad objavili super nepálske bistro, kde nám jedlo servírovali na cibuľkové taniere (am I nepalese?) a ja som tak okoštovala, že čo to je tá nepálska kuchyňa, akože dosť sme tam nezapadali medzi osadenstvo ale aspoň som zistila, že nepálske mňamky ja môžem.

Takisto tu nemám nič typicky portugalské, keď viete, oni sú takí... ako slovač. Ryžu aj hranolky naraz a k tomu kadečo, majú aj nejaké typické morskoplodné polievky a divočiny ale ja na také moc nie som. Aj tak mi najviac chutilo u Joaninej mamky doma. Páči sa mi, že si vždy dávajú k obedu či večeri víno. A ak chceš ochutnať niečo portugalské, celý máj je plný slávností - arraialov, kedy čokoľvek si dáš z ulice, bude to typicky portugalské - bifana, sardinky a čojaviem.
A ešte najlepšie pasteis (množné číslo od pastel, čítaj paštel/pašteiš) de nata sú v Manteigarii!


No čo, dal by si si?

V zásobárni fotiek ukrývam ešte kadečo a určite by som si tu rada zaznamenala aj tento lenivý výlet v Paríži, ktorý pozostával z plánu nič neplánovať a len sa tak vandrovať, vyšlo to priam dokonale. Kedže sme bývali na Montmartri (o tom asi ešte napíšem dakde), ďaleko sa nám odtiaľ ísť ani nechcelo a tak ako som písala, že Paríž bez ajfelovky je vlastne celkom fajn, bez Sacré Cœur by som si ho asi predstaviť nevedela, gýč ktorý ma roztápa. No Montmartre nie je len bazilika a pozlátko, všakže. Ale o tom ďalej...


Album dnešnej článkotvorby a taktiež hudba nášho parížskeho apartmentu


  1/ Bazilika Sacré Cœur  
Keď už pri nej bývaš, no nechoď tam. Bol to pre nás taký štartovací a aj orientačný bod. Samozrejme, ambície dostať sa dnu sme nemali, takže sme odišli spokojní, fajnový výhľad na mesto, no na nás moc veľa ľudí. Proste prídeš kuk a ideš ďalej. Ale aby ste si nemysleli, že som totálny hejter pamiatkovej turistiky, tu by som sa prišla kuknúť zas a hlavne by som si vybrala taký čas ráno o ôsmej, bez masy ľudí.


  2/ Street art  
Je Montmartre a Montmartre. Sú uličky, kde si ľudia stúpajú po hlavách a sú potom aj celkom opustené, kde sa môžeš stratiť a tváriť, že si francúz. Pár tých, ktorým by si sa najradšej vyhol ale to z logistického hľadiska nie je možné si aspoň trošku môžeš užiť vďaka kreslenkám na stenách, je ich tam teda hojne.


  3/ Panoptikum bizáru  
Potulovaním sa s očami dokorán uvidíš občas riadne bizardnosti, ako hento dieťa vo výklade alebo si môžeš kúpiť ruky, jelenie lebky.


  4/ Ruiny  
Nie všetko je načančané, nie si predsa na Champs-Élysées, treba prijať aj takúto stránku veci. Montmartre to sú aj ruiny a bordel. Všímaj si to, reflektuj, treba sa aj kriticky pozrieť na svet občas. A to ešte vôbec ani nie je to najstrašnejšie, čo sa dá v Paríži vidieť.


  5/ Vintage shopy  
Sekáče sú tu hodne predražené, zdalo sa mi, že tam to nie je vecou šetrenia peňazí ale skôr takého, ako to povedať, hipsterstatusu. No ak ti ide francúzština a herectvo dokopy, zjednať sa ti veru podarí, veď zarobiť chce každý. To bol aj príbeh klobúku môjho života, no a kedže ja som francúzsky vedela tak maximálne merci a oui, Ivanovi som nakázala nech povie ujovi, že akú cenu si predstavujem a on prv že nie nie, určite nie a už sme v tom jednom shope boli možno aj pol hodinu, pol hodinu som ho tam skúšala, no zdal sa mi drahý klobúčisko a tak som napokon k pokladni išla iba s koženým opaskom a ako už idem platiť, tak ujo hovorí, francúzsky, ale ak by sme to preložili do východniarčiny, niečo v zmysle: no davaj to sem. Tváril sa pri tom strašne tragicky a akože naštvane minimálne ako herec v nejakej gréckej dráme, a my sme sa rehotali ešte desať minút po ceste domov. Zasa si nemyslite, že sme ho tam ožobračovali, zjednali sme to o 10 euríčok dole, z 25 na 15, no za ten skvele padnúci klobúk to stálo.


  6/ Tombées du Camion  
Vojsť práve sem, to bola vec čistej náhody. Už sme boli hodne na pokraji spoločnosti pomaly niekde v zabudnutí, tak sme si vybrali náhodnú uličku, kde sa reku poberieme nazad a že tuto. A ja že aha čototuje pekný výklad (určite som nemala dioptrie a videla iba nejaké machuľky, ale estetiku ja teda vidím furt). Teta predavačka nám vysvetlila, že čo to je. Že vypadnuté z kamióna. Mne z toho bolo smiešno aj som bola bola prekvapená, kopec vecí, čo som ja doma povyhadzovala z detstva a tuto ich predávajú za nemalé ceny vzhľadom na to, čo to je. Že vraj majiteľ tohto čohosi vykupoval veci od obchodov čo krachovali a vyrobil si takýto koncept. Čisto z estetiky a vidieť všetky tieto useless veci naskladané do úhľadných formácií, malý estetický zážitok, ale popravde nič som si odtiaľ neodniesla.


  7/ Kaviarenské povaľačstvo  
Kaviarničky, je ich tam milión, francúzi sa radi povaľujú a v takom zimisku sa im ani nečudujem. Vojdi hockde a zohrej si svoju premrznutú telesnú schránku či dušu, nám teda bola pekelná zima (to mi zostalo živo v pamäti) a to bol len november. Ak si pred tým neurobíš poriadny research, zaplatíš si celkom dosť, život praje pripraveným, ale zasa nie je to taká dráma. No mňa to hodne prekvapilo a to som tam došla z Lisabonu, ani nie že z Košíc.


  8/ Sex, svetielka a červená  
Tejto obrovskej ulici sme sa snažili vyhýbať, no na posledný deň tak vyšlo, že sme po nej išli akurát domov nejako, kľudne by som sa zaobišla aj bez toho. Hodne prepchaté ľuďmi a my sme zrovna neboli tie tipy, čo by šli turistikovať do sex shopov, (:D) no je vcelku pozoruhodná tá enormná koncentrácia stánočkov lásky na tak malej ploche.