Azory. Súostrovie na polceste do New Yorku, v strede ničoho. My sme sa v novembri ocitli na hlavnom z ostrovov - São Miguel a tuto vám predostieram moje impresie. Lebo Azory si bárskde človek vygoogli, ale takto som ich videla ja. Magično, kde na vrcholku hory počuješ svoj dych a kde sa tráva tak trochu inak zelená. Pomiešané spomienky a vizuálne fragmenty, ako by to už ani nebola pravda. Lebo už len to ti po výlete ostane kdesi v podvedomí. Naozaj sme tam boli, alebo to bol iba daydreaming?

Ani som nechcela rekapitulovať, no potom mi došlo, že to bol fakticky vcelku zásadný rok pre moju osobu. A že rekapitulácie sú super, tak aspoň pre seba. Let's go!
2016 bol rok kedy
- sa mi celý život zvrtol, a mala som prsty od inkoustu
- som dostala pred meno titul baklažán bakalár, a vlastne nijako to môj život neovplyvnilo až na tú agóniu očných kŕčov pred monitorom než som tieto písmenká pred meno vytesala. Avšak práve tieto dve litery boli mojou vstupenkou do už polovybaveného Lisabonu, to nevzdáš!
- som tak trochu menej blogovala a viacej participovala v realite
- som mala prvú opravdickú prácu kde som musela komunikovať s ľuďmi a bolo to celkom super, moja rokmi pestovaná introvertná záhradka dostala riadnu nakladačku bagrom medzi oči a ja som sa zas o kúsok zmenila. Pochopila ako fungujú ľudia a hodila za hlavu všetok stud
- som celé leto strávila vo výdajni radosti, čiže som leto (skoro) nemala
- som si kúpila intergalaktické topánky, s odstupom času to nepovažujem za až tak múdru investíciu
- som bola prvý krát na Pohode a takto sa mi tam páčilo!
- som prečítala veľa kníh
- som predala moju prvú zrkadlovku, ku ktorej ma viazal veľký sentiment, kedže som ju dostala na osemnástku a kúpila si premakaný Canonček a vysnívanú 50tku 1.4ku
- blog oslávil šesť rokov a vo výročnom dotazníku som sa dozvedela strašne veľa vecí, ktoré sa ku mne normálne nedostanú a ktoré ma v značnej miere motivujú písať ďalej
- som sa odsťahovala do Lisabonu
- som spoznala dievča, ktoré je Ja len z inej zemepisnej šírky. Hejka Laura.
- som navštívila Azory a ocitla sa tak v strede ničoho, na ostrove plnom opitých ľudí, prenádhernej prírody a kráv
- som hrala na air drums v zadnom sedadle auta zatiaľ čo Laura hrala na air guitar a bolo to mega. Naša fiktívna kapela prežila celé tri dni zadných sedadiel
- som mentálne dozrela, prefarbila sa na svoju prirodzenú farbu po pár týždňoch v Lisabone vyšlo moje celé mentálne dozretie navnivoč, zmyl ho oceán, temer jedným šmahom vlny
- som išla do Paríža, celkom sama, stretnúť sa s Ivanom. Bolo to super, asi by som o tom mala tiež niekedy napísať, boli sme anti turisti a anti taxi a náramne si to užívali.
- som urobila svoj prvý asynchrónny tcp/ip server a prvú fazuľovú polievku (v ten istý deň, náhoda?)
- môžem povedať, že som sa naučila solídne variť
- som to dotiahla na úroveň A1 portuguese
- som spolu s francúzkou a nórom urobila prvú robotickú case study o tom, či robot môže mať autoritu
- som strašne veľa meškala, lebo ja som už taká osoba
- sme sa na vianoce doma nepohádali a oco neskritizoval žiadne jedlo
- som zažila totál portugalský silvester
- som prekonala hranice niekoľkých štátov i svoje vlastné, niekoľko krát.


  #ČoSomNosila  
Moje obľúbené outfity v detailoch, klik na fotku pre celý článok.
My fav looks in details, (For the whole article of each of them, just click on pic)

Napriek tomu, že je moja bezradná existencia fyzicky na míle vziadená rodnému kraju, i zachcelo sa mi povedať čosi. Povedať. V rodnom jazyku. Naj jazyku na svete, lebo naj je predsa pre každého ten, ktorý nosí v srdiečku. Portugalčina je síce pekná, no žiadne slovné akrobacie v nej nezvládam, moja reč je tak trochu zéťépé, no nejde o to. Aj keby som ju mástrovala do nebies, Slovenčina pre mňa ostáva fantastickým jazykom, preto dnes milujem svoj deň a namiesto učenia sa na Machine Learning skúšku musím predostrieť pár slovensky ladených tém.


Keď človek odíde do novej krajiny a eventuálne sa do nej aj zamiluje, je pohrúžený do jej objavovania, oči dokorán a rodná zem za chrbtom. Nevidí, čo všetko by mu mohlo potenciálne chýbať. Všetko je nové, farebné, nestíha vnímať, nikomu nerozumie a nevadí mu to. No a viete ako je to. Nič netrvá večne.

Prišli Vianočky. Dievčinka stále zamilovaná do Lisabonu dostala zas nový pohľad na svet.
Domov je komfort vo všetkom, čo život ponúka. Zrazu každému rozumiete, všade je čisto, rodinka a kamošky na dosah, centrálne kúrenie je láska, JEDLO, psíček ti spí v posteli. (Viete čo mi bolo smutno v duchu? Že ten môj psíček nechápe, prečo zasa odchádzam. Rodičia pochopia, ale to moje Dášisko nevie, kde som zmizla. Tak tragicky sa tvárila, keď zas videla kufor v predsieni, ani sa so mnou nechcela rozlúčiť.) Komfort, ktorý sa jednoducho po určitej dobe vie preklopiť do stereotypu až si človek neuvedomí jeho hodnotu.

No je tu ešte aj niečo iné, čo je integrálnou súčasťou mňa a čo nikdy zo seba nevybijem. Netreba dlho hádať. Slovenčina a slovačina. Lebo všetky ostatné veci sú svojim spôsobom pominuteľné, nemožno sa viazať na nič a všetky momenty si treba vážiť. To mám v hlave stále. Nič a nikoho netreba brať ako samozrejmosť, len to čo máš v sebe, to tam bude stále. Po troch mesiacoch v knižnom exile som doma navštívila Artforum. Zacítila pachuť strán, začítala sa do Petrichoru. Knižku som si ale nekúpila, nevedela som, ako to bude s batožinou nazad a tak, no v hlave užaj bol chrobák. Ako s tým naložiť?

Po týždni doma som teda dospela k vážnym uzáverom ohľadom toho, čo sú veci dôležité a čím ten onen inkriminovaný kufor naplniť. Ako hej, vo výsledku, môj kufor pripomínal týždenný závoz priemerného drogového dílera, alebo aj tie zásoby liekov (taký je život, stále som si nepomohla) a sypané čaje (ohohó podtatranské bylinky, normálne že kvietky tam sú plus repíky a bludy, to tu nekúpiš) si na letisku mohli všeliako vysvetliť. Prvý krát keď som letela do Portugalska, veru nechala som všetko toto prírodné bohatstvo doma, strach až za ušami, no keď som sa dozvedela, že Filip takto priniesol zo 5 z 20 kíl iba jedlo a to tam mal kadejaké opiáty ako mak, šla som do toho po_hlave. Takže ak váhate, či môžete prenášať sypané čaje, ktoré sú balené v priesvitných sáčkoch a vyzerá to ako.. tráva, tak môžete, oni si s tým na letisku poradia, však nie sú až takí blbí. (Ale istá dávka paranoje je namieste, nie?)(Plus otestovanú mám iba linku BUD-LIS, tak sa potom na mňa neodvolávajte haha) Ďalšou vecou, bez čoho slovák či slovenka v cudzine neprežije viac ako tri mesiace je *tamtadadá* bryndza. Pol kila vážení, pol kila bryndze v kufri. A že mne sa život krúti okolo šiat?

Hlavnou myšlienkou však malo byť, že ak sa raz vyextrahujem do inej krajiny okupovať svoj meter štvorcový na dobu neurčitp, budem si tu minimálne musieť teleportovávať slovenské knihy (alebo teda knihy v slovenskom/českom jazyku). Lebo bez nich je svet prázdny. Na vianočky som páru dostala, srdco zaplesalo a čakať na ich čítanie pol roka neprichádzalo v úvahu. Bolo teda rozhodnuté, potrava pre myseľ a potrava pre žalúdok je dôležitejšia ako šatstvo. Prikladám i ilustračnú foto, radosti z Vianoc, ktoré som si priniesla alebo aj bez vianoc. Fragment mojich mentálnych priorít.


Až na Kunderu a čajík, podarúnky. Teda Kundera a čajík sú podarúnky len odomňa.
♥ Patrick Ness | Siobhan Dowd - Sedem minút po polnoci
♥ Erlend Loe - Doppler
♥ Milan Kundera - Nesmrtelnost
♥ Veronika Šikulová - Petrichor 
♥ Keri Smith  - Wreck this journal everywhere
♥ Leuchtturm1917 - Kedže môj prvý kanárikový som celý celunký zapísala a Moleskine už neuznávam, toto bude farba môjho nového semestra
♥ Nová jablková manufaktúrska kolekcia, aj keď ešte stále som nevyničila ani jeden krém, čo od nich mám, je to závislosť
♥ Tame Impala vinyl, to bol podarúnok z krajiny tepla...
♥ za čajíky som dala iba jedného reprezentanta, kedže pred odchodom som doma nechala aj týchto English Tea Shop fešákov a doma mi to nikto nezlikvidoval, tak prečo nie!
♥ po troch či štyroch rokoch budem mať vôňu, na vianky som totižto dostala parfum od babky a tak musím svoje citlivé čuchové bunky prispôsobovať tomuto novému stavu, sama som totižto nie moc fanúšik parfumov, no občas je fajn výjsť zo zóny komfortu nech už je to smer akýkoľvek

Včera som robila moje prvé bryndzové halušky! Po týždni čo som nazad sa moje kulinárske schopnosti opäť prebrali k životu vzniklo čosi neskonalé. (Trošku preháňam) Slovenské spolubydlo, Filip, potvrdil, že vydávať sa veru môžem a že to bola jeho najlepšia večera roku 2017 (hmm, veľa ich teda nebolo) a bryndzová polievka, ktorú som ochutnala až dnes, lebo som to včera už nezvládla... No poviem vám to takto, sama seba som pochválila a hneď aj babke napísala e-mail (precíťte túto vetu, my sme veru pokroková rodina), že ako sa mi zadarilo vďaka jej inštrukciám. To, že celá táto snaha mi zabrala namiesto desiatich minút (ako mamine) asi tak dve hodiny, to je už druhoradá vec. No ale skúste si strúhať zemiak na doštičke 5x10 centimetrov a halušky haluškovať na o chlp väčšej doštičke. Byť slovenskou kuchárečkou v Lisabone je veru náročné. Ako tak narastajú moje kuchárske skilly, začínam mať pocit, že som sa minula profesii... #haha

Poslednou slovensky ladenou témou, tak trošku fešn, ktorú ak ste ešte nezaregistrovali, tak musíte, sú šaty Tamary Heribanovej na plese v opere! Ó môj bože, plakám od nádhery a moje slovenské srdco plesá v rytme ľudovky veru. Kiež by viac ľudí sa takto hrdilo tým, čo je u nás pekné.

Ak ste sa dokúsali až sem, tak teplo z Lisabonu posielam. Mamka mi práve napísala, že vonku je tundra. Majte sa super a ak chcete, povedzte mi, aký je váš postoj k vašej slovačine. D.

(alebo aj postrehy večného dieťaťa nazerajúceho na svoje metamorfózy)

Dospelosť je:
- keď si uvedomíš, že zmena cifry v kalendári tvoj život veru nezmení.
- keď si navaríš chutne a prekvapivo aj zdravo a použiješ pri tom aspoň jednu brokolicu. A prestaneš ju konečne volať malý stromček. (Vždy keď nastane takýto jav, poviem si, že by som kľudne mohla byť matkou)
- keď perieš podľa farieb. Jedným dychom dodám, že tento životný úkon ma naučil, prečo dospelosť chodí v temných farbách, už mesiac neviem samapreseba naplniť práčku bielym...
- keď ťa platenie nájmu už prestáva mentálne bolieť (ale tie rozmanité hodnoty energií ajtak vždy prekvapia sťa veľkonočná šibačka na vianoce).
- keď prestaneš strácať gumičky do vlasov.
- keď sa ťa názory ľudí prestanú dotýkať, ale že totálne (dotýkali sa niekedy? ale hej, pamätám si, boli časy).
- keď piješ víno a vodu jedna k jednej (portugalský návod na prežitie v spoločnosti).
- keď ti ani jedna ponožka pri praní nestratí svoju kamošku.
- keď so sebou nosíš dáždnik, aj keď hlásia 25 stupňov. (tak ako, ako to je, ako to je, a čo z toho sú len moje paranoje?)
- keď sa vieš postarať o africkú fialku. Ak dáš gerberu, to je mega dospelosť.

Hlavne s humorom vážené a vážení. Dospelosť treba brať hlavne s humorom a nie príliš vážne, tak ako moje rečičky, ktoré dnes oscilujú na hladine búrlivých výšin. Lebo toto som ja. No takisto dospelo nedospelá, čo večne mešká, zaspáva na budíky a zo Slovenska si do cudziny priniesla namiesto hory šiat orechy (lebo v Portugalsku sú mega drahé a mega mi chýbajú), šesť knižiek (lebo slovenčina je láska na celý život), pol kila bryndze (toto lebo nepotrebuje) a husle. Na Feira da Ladre si kupujem platne, ktoré si nemôžem momentálne ani vypočuť a knižky v jazyku, ktorý neovládam. Môj peračník pripomína arzenál dievčatka veku predškolského a stále nemám vodičák.  Racionálne iracionálna.



  #NosilaSom  
Karkulkovský Kabát, ktorý som skoro predala, našťastie tento jediný ma neopustil a teraz je somnou v Lisabone
Obľúbeným šálom ošálila som sa, jeho dôležitosť v mojom šatníku podporuje sekcia What I Wore
Vínový Herschel, ktorý nahradil predošlý a ktorý som si vždy (ne)tajne priala
Drevorubačské Tamarisky, s ktorými som ešte brázdila fínske chodníky
Rukavičky, prekvapujúco ešte furt k mání aj po roku



  #PočúvalaSom  
Radiohead - Daydreaming
Celkovo, celý album Moon Shaped Pool ma sprevádza poslednými mesiacmi životom dosť intenzívne, last.fm na mňa prezradil, že som ho počula 147 krát, a to sú reálne štatistiky vážení, nie moje klasické preháňačky, toto je vážna vec!

 

  #FotilMa  
Cibiskit. Prirodzene, aspoň raz sme počas môjho krátkeho pobytu na rodnej hrude museli vybehnúť a prevetrať hľadáčik(y). Tentokrát i môj. Samozvaní krajinkári sa z nás stali a do toho nonšalantný aufitpost, kde viac išlo o sneh ako o to čo mám na sebe. A takisto vytesať návrat stratenej dcéry do zimnej krajiny i tuto jednotkami a nulami na internety, nech neostanú len stopy v snehu...



Miesto, odkiaľ človek odchádza by mal mať vždy na pamäti a hlavne ľúbiť, lebo raz sa tam bude možno musieť vrátiť.