Čírou náhodou som sa rozhodla otestovať včera iMovie, že ako to funguje a tak som si vzala všetky videá z Terceiry čo som mala a veľmi náhodne a intuitívne som ich do seba nahádzala. Minividejko alebo aj príbeh dvoch #independentwomen, ktoré si prenajali jeden skúter a brázdili ostrov Terceira v ďalekom Atlantiku. Keby nebolo auta na konci videa, vyzeralo by to, že sme na celom ostrove samunké dve. Museli sme aj vyzerať dosť komicky, keď nás videla naša inštruktorka surfovania, povedala, že sme veľmi [kjut]. Ja si osobne myslím, že sme s tými helmami vyzerali ako také dve udatné kuriatka. Každopádne, ostrov na skútri je úplne iný pocit ako auto, cítiš všetko stokrát intenzívnejšie a keď už pocity sprostredkovať nemôžem, chcela som ukázať aspoň to aké magnificentné pohľady sa nám naskytli.
Ako som tak nahrala video a začala sa vŕtať v mojom youtube, zacnelo sa mi. Pozerala som svoje videá a sakra, kde sa podela všetka ta kreativita? Skoro úplne som prestala natáčať bežné radosti života a to ma moc mrzí, veď som si aj kúpila riadnu mašinu, aby som to mohla všetko dokumentovať. Keď som sa ďalej pitvala v týchto myšlienkach, došla som k záveru, klasickému, že moje veci pre mňa neboli dosť dobré, moje vysoké nároky ma stopli v tvorbe, totálne. No keď sa tak nad tým zamýšľam, riadna hlúposť, lebo tvorba videí v mojom živote sparkuje veľa joye, ako by povedala Marie Kondo a práve k tomu by som sa chcela tak nežne vrátiť. Robiť veci, čo ma bavia najviac napriek tomu, že s výsledkami nie som na 100% spokojná. Na blogu sa mi to už podarilo, ten ma baví stále viac a viac a život ma učí, že nemusí byť všetko dokonalé. A hlavne, menej je niekedy najmenej a viac a tak. A tak sa lúčim so slovami, že robte čo vás baví, len tak. Pá.
