Pamätáte si tu ešte niekto ako som tak trochu stresovala s ubytkom? Predsalen kupovať si cez internet miesto, kde budete skláňať hlávku minimálne polroka, to chce istú dávku odvahy. Ako som už spomínala, fotky na webe vyzerali podľa môjho úsudku vcelku biedne. Uznala som však za vhodné, že som už dosť stará na to, aby som sa naučila robiť kompromisy. Vzala som nakoniec izbu, ktorá sa mi ani moc nepáčila, lebo však dospelí ľudia robia dospelácke rozhodnutia a nemusia sa im vždy na 487% páčiť. O to väčšie bolo moje prekvapenie keď sme konečne dobačovali a dotaxíkovali na danú ulicu (že vôbec existuje), do bytíku, kde nás čakal vcelku milý landlord. A že reku ladies first, tak najprv moja izba. Vošli sme dnu a ja som skoro odpadla. Ako vážne, naživo to vyzeralo asi tak stokrát lepšie ako na tých dvoch fotkách čo tam dokopy boli a mne spadli zo srdca všetky kamene, ktoré sa tam nazbierali od momentu booknutia izby po jazdu taxíkom až po pofidérne šplhanie sa na štvrté poschodie našej chyže...

  Metronomy - The Look  



Ukázalo sa, že si v tomto bytíku nemusím moc robiť starosti so zakladnými vecami ako bol paplón a dokonca viacero obliečok, uterákov či diek. To sa mi napríklad na mojom minulom erasme stalo finančne osudným, všetko som si to musela ponakupovať v prvé dni a že to riadne zabolelo. Tuto som už dopredu ale i vedela, že niektoré tieto veci ani nemusím baliť, čo mi ušporilo nejaké to kilo v kufri, ktoré som mohla bezbreho minúť na ďalší pár intergalaktických topánok. Oh moje zúbožené priority.


Toto hore je náš nádherný starý dom a jeho ešte krajšie azulejos. Najkrajšie v meste, aspoň podľa mňa,ale ja som len zaujatá, lebo ich vidím každý deň. Uhádnete ktoré okno je moje?


Moja izba má aj taký malý balkónček z ktorého sa môžem akurát tak zabiť a vystrčiť jednu či dve nohy, ale aj to sa počíta a veľmi ho milujem. Môžem sa na ňom kochať východom slnka alebo východ slnka mnou, našimi kachličkami či rannou zápchou. Ulica, hoc je relatívne bočná, je i vcelku hlučná, no ja ako beznádejný spáč toto neriešim, ale že vôbec. Kto ma pozná, vie, a veľmi sa teraz smeje. Podvečer tu vodičom zvykne totálne prepnúť a trúbia po sebe ako zmyslov zbavení.


Friducha mi robí spoločnosť takmer všade. Je to také moje poznávacie znamenie a každému sa ľúbi. Plus je extrémne praktická, zelenina sa tiež teší.


Ja a moje kráľovstvo potrebných nepotrebností. Jednou z nich je aj tento organizér. Povedala by som, že v realite nemá žiadne praktické využitie, ale tak viete, everything needed to look fabulous. Neviem si predstaviť človeka, čo si do toho uloží fén a žehličku, ale okéj. #whatever


Tuto sa nehrajem na skrytú reklamu, ale tie vejáriky sa zootu fakt podarili tento rok, tak som si vzala jeden aj so sebou do horúčav. No viete ako to vždy dopadne, furt zabudnem že ho mám.


Moje insta stories horia, lebo instapríbeh odpustí každú blbosť a tak som najaktívnejšia asi tam. Snapchat ma už dávno neba, asi som na to moc zostarla a nedá sa ani spravovať toľko asociálnych sietí naraz.


Samozrejme, nemohla som si odpustiť. Nemohla. Prosto nie. Abacaxiovské postelné prádlo (portugalskoslovenské skomoleniny, na to musíte mať silný žalúdok) z Primarku muselo byť moje. Musela som si rozžiariť moje školské dní. Hoc sú plné slnka, no i plné školy ako sa ukázalo. Asi si tak aj presťahujem posteľ. Alebo minimálne teda môj ananásovský paplón.


abacaxi - /ɐ.bɐ.kɐ.ˈʃi/ - ananás


A to som vám ešte nehovorila, ako som si išla kúpiť do Primarku žabky, lebo tie moje sa mi totálne v prach obrátili? No nehovorila, lebo to je z iného príbehu turistické oživotidúceho, morálna pointa ale ostáva, že žabky síce nemám, no mám tieto ušaté papuče. Sa počíta nie?


Výňatok zo zabudnutých instapríbehov. Ešteže sa už ukladajú automaticky, inak by som nevedela, čo som včera raňajkovala a to by bola obrovská strata pre ľudstvo.


Ušacinky!


Nie je to dokonalá izba. Nie je to dokonalý byt, všetko má svoje muchy a iné živočíchy (?), prirodzene. No dajte mi drevenú podlahu, biele steny, veľké okno, veľa svetla, balkónik a ja si to už zariadim. Je mi tu krásne. Aj vďaka tomu ako sa to vyvŕbilo s touto mojou izbietkou sa mi zabývavalo v Lisabone o čosi ľahšie. Veľmi, ale že veľmi dobre sa mi tu býva a búva.


Toto je môj najobľúbenejší dom v susedstve. Fakt. Vždy si idem oči vyočiť, keď idem okolo. Ostatne, tu si človek oči vyočí bárskde. Nikdy by som si nebola pomyslela, že tu budem niekedy takto nemiestne ochkať nad Lisabonom, veď ja som teraz mala byť v Budapešti! Človek mieni a svet mení a ja si každú cestu do školy pešky užívam. Tá správna hudba v ušiach dodáva vizuálnym vnemom a nekonečnému pohybu mesta ešte väčšiu šťavu. Lebo Lisabon je mesto, ktoré sa hýbe. Pomaly, no neustále. Lisabon je ocikané mesto. Mesto, kde som prvý krát počula hrať Dillon. Nezabudnem.


Môj výhľad z balkónu in nutshell.


Super vec na našom byte je spoločná terasa, ktorá smeruje na tú kľudnejšiu stranu sveta. Tam sa dejú kulinárske zázraky a brunche, veľa jedla a slnka, stredajší filmový Charlie Chaplin.


Tak ako sa vám u mňa páčilo?