(chaotické, rýchlo nabúchané do klávesnice v nekresťanskú hodinu, zároveň strašne surové a občas nelogické, úprimné)
Tesne pred spaním u mňa nastáva taký zvláštny jav. Ako keby sa mozog pripravoval na sny, zapína zvláštny mód reflexie nad svetom a sebou samou a tak rýchlo píšem, že...
Mám 24 a v spánku niekedy objímam veľkú plyšovú brokolicu.
Ako také malé dieťa. A myslím si, že je to úplne okéj. Teda najprv som si nemyslela, ale teraz už hej. Lebo čo je to dospelosť. Všetci ju hľadáme, imaginárny stav, kedy všetko bude v poriadku a život bude pod kontrolou. Od detstva chceme byť dospelí (kto povie, že nechcel tak klame) a roky plynú, dostaneš občiansky, zmaturuješ. Si už teraz dospelý? Absolutne sa tak necítiš, však? Asi ešte treba kúsok počkať, veď tí o 5 rokov od teba starší vyzerajú, že už sú dospelí. Tak čakáš a je tu koniec vysokej školy, alebo teda dajme tomu máš 24. Si už dospelý? Som už dospelá? Pýtam sa kamarátov, či oni už sú, lebo ja neviem.
Pozorujem okolie, ľudí starších odomňa. Niektorí tú dospelosť nenašli veru ani v pokročilom veku.
Podľa mňa osobne dospelosť ani neexistuje. Od istej chvíle proste existujeme už príliš dlho, teda presne vymedzený čas - náš vek no a nikdy ju nenájdeme, pretože nie je.
Pretože kúsky z nás sú stále tými zraniteľnými deťmi, ľudskými mláďatkami, čo len hľadajú objatie. Kúsky, ktoré dakedy nemali problém osloviť akéhokoľvek rovesníka či “dospelého” v akejkoľvek situácii. Úprimné kúsky. Nikto nie je tak úprimný ako malý človek, čo na zemi ešte neexistuje tak dlho. Ešte nevie, že za úprimnosť sa spoločensky trestá viac ako za klamstvo.
Tie ostatné kúsky z nás sa musia starať samy o seba, lebo už na tejto planéte existujú tak dlho, že sa o nich nikto iný starať nebude. Lebo skrátka skúšobná doba uplynula a teraz si ži život naplno. So všetkým. S daňami a zdravotným poistením. So zodpovednosťou.
A ty sa proste chceš len zachumlať do paplóna a dať si kakao alebo sa aspoň na deň nezaoberať dopadom svojej existencie v tomto spoločenskom ekosystéme. A tá dospelosť stále nie a nie prísť na pomoc.
Pod maskou vážnosti a serióznych fráz, titulom pred menom, ovešaní pojmami sťa vianočné stromčeky, škrtáme dni v kalendári ako keby sme na niečo čakali. Ako keby po 626254 iksku už príde dospelosť a potom hurá, vyrieši všetko za nás.
Sú dospelosťou tie nánosy cynizmu, ktorými sa nám ako cukrovou vatou oblepili ústa? Je cynizmus cukrovou vatou dospelosti? Je dospelosť to naše toľko krát zranené ego, ktoré si za pomoci malých sklamaní buduje vekom solídny múr?
Neviem, ale myslím, že každý z nás má svoju plyšovú brokolicu, ktorú v noci objíma. Či už naozaj alebo len mentálne.
A ak niekto z vás tú dospelosť už našiel, tak mi prosím povedze, kedy ju mám očakávať, nech sa stihnem načančať a pripraviťkávu čaj.
Tesne pred spaním u mňa nastáva taký zvláštny jav. Ako keby sa mozog pripravoval na sny, zapína zvláštny mód reflexie nad svetom a sebou samou a tak rýchlo píšem, že...
Mám 24 a v spánku niekedy objímam veľkú plyšovú brokolicu.
Ako také malé dieťa. A myslím si, že je to úplne okéj. Teda najprv som si nemyslela, ale teraz už hej. Lebo čo je to dospelosť. Všetci ju hľadáme, imaginárny stav, kedy všetko bude v poriadku a život bude pod kontrolou. Od detstva chceme byť dospelí (kto povie, že nechcel tak klame) a roky plynú, dostaneš občiansky, zmaturuješ. Si už teraz dospelý? Absolutne sa tak necítiš, však? Asi ešte treba kúsok počkať, veď tí o 5 rokov od teba starší vyzerajú, že už sú dospelí. Tak čakáš a je tu koniec vysokej školy, alebo teda dajme tomu máš 24. Si už dospelý? Som už dospelá? Pýtam sa kamarátov, či oni už sú, lebo ja neviem.Pozorujem okolie, ľudí starších odomňa. Niektorí tú dospelosť nenašli veru ani v pokročilom veku.
Podľa mňa osobne dospelosť ani neexistuje. Od istej chvíle proste existujeme už príliš dlho, teda presne vymedzený čas - náš vek no a nikdy ju nenájdeme, pretože nie je.
Pretože kúsky z nás sú stále tými zraniteľnými deťmi, ľudskými mláďatkami, čo len hľadajú objatie. Kúsky, ktoré dakedy nemali problém osloviť akéhokoľvek rovesníka či “dospelého” v akejkoľvek situácii. Úprimné kúsky. Nikto nie je tak úprimný ako malý človek, čo na zemi ešte neexistuje tak dlho. Ešte nevie, že za úprimnosť sa spoločensky trestá viac ako za klamstvo.
Tie ostatné kúsky z nás sa musia starať samy o seba, lebo už na tejto planéte existujú tak dlho, že sa o nich nikto iný starať nebude. Lebo skrátka skúšobná doba uplynula a teraz si ži život naplno. So všetkým. S daňami a zdravotným poistením. So zodpovednosťou.
A ty sa proste chceš len zachumlať do paplóna a dať si kakao alebo sa aspoň na deň nezaoberať dopadom svojej existencie v tomto spoločenskom ekosystéme. A tá dospelosť stále nie a nie prísť na pomoc.
Pod maskou vážnosti a serióznych fráz, titulom pred menom, ovešaní pojmami sťa vianočné stromčeky, škrtáme dni v kalendári ako keby sme na niečo čakali. Ako keby po 626254 iksku už príde dospelosť a potom hurá, vyrieši všetko za nás.
Sú dospelosťou tie nánosy cynizmu, ktorými sa nám ako cukrovou vatou oblepili ústa? Je cynizmus cukrovou vatou dospelosti? Je dospelosť to naše toľko krát zranené ego, ktoré si za pomoci malých sklamaní buduje vekom solídny múr?
Neviem, ale myslím, že každý z nás má svoju plyšovú brokolicu, ktorú v noci objíma. Či už naozaj alebo len mentálne.
A ak niekto z vás tú dospelosť už našiel, tak mi prosím povedze, kedy ju mám očakávať, nech sa stihnem načančať a pripraviť
