Hovorí sa o tom štokholmskom, berlínskom a kadejakom, ale málokto spomenie to lisabonské. Kedže som v lisabonskom metre za ten rok strávila neprimerane veľa času, v istom bode som ho začala navštevovať cielene. Cielene za účelom zdokumentovať moje vizuálne najmilšie stanice. Bola by škoda, keby sa to stratilo v nekonečne môjho tumbleru, a tak hádžem.

Stanica, na ktorej spočal môj zrak vždy ako som išla na letisko alebo z letiska lebo popravde, ak tam človek nebýva, radšej nevyhľadáva dôvody, aby musel tieto končiny navštíviť. Lisabončania sa smejú, že Lisabon je iba po Chelas (to je stanica asi druhá po Olaias) a že ďalej je to riadna divočina. Keď som išla fotiť tento futuristický skvost, v ktorom by sa kľudne mohla natáčať filmová adaptácia nejednej scifi ságy, už som len čakala, kedy spoza rohu vybehne dajaký mechanický ohař. V čase, keď som to fotila bolo na stanici až vražedne málo ľudí, no aj koľko krát som išla cez ňu, nebolo to o nič plnšie. Taká vyprahnutá oáza architektúry.