Možno sú tieto koncoročné zhrnutia tak trochu oberklišé a aj som si myslela, že tento rok ma to minie, no nakoniec som sa rozhodla podstúpiť to zas. Ako takú očistu i sebareflexiu. Zrekapitulovať, zhodnotiť, zosumarizovať, pripomenúť si pekné chvíle, lebo práve to je to, čo najviac človek, minimálne ja potrebuje/m v tomto pochmúrnom ročnom období a v tejto fáze života, keď síce máte 20, no nieste ani dieťa ani dospelý, ani nič. Papiere na dospelosť síce už dávno mám, môžem legálne piť alkohol, jesť rumbu, šoférovať a voliť, no príbalový leták ako žiť k dospelosti veru nebol a tak pomaly objavujem, učím sa, preháňam a zaznamenávam.

Vždy som to chcela vyskúšať! Vždy vždy vždy. A tak teda skúšam a čuduj sa svete, ešte stále mám obe oči. O tom aké patálie som zažívala pri prvej aplikácii ste sa dozvedeli tuto. Odvtedy som ich už mala párkrát na sebe a zaobišlo sa to bez veľkej drámy. Dokonca som si ich naposledy vybrala za dva a pol chlapa sekundy. To však nebol prípad dňa včerajšieho.
Najprv som si ich chcela dať ráno, tak som sa teleportovala do kúpeľne a začala, as usual. Vyberám čočku z puzdierka, umývam a masírujem ju (:D) v roztoku, ideme na to. Snažím sa zdvihnúť to moje rozospaté, beztak malé viečko, prikladám šošovku a zrazu... *BUM,PRÁSK,TRESK*.. no proste predstavte si medzi hviezdičkami zvuk adekvátny pádu šošovky do neznáma. Ono to bolo fakt že do neznáma. Pozriem do umývadla v ktorom bolo ešte kopec peny po mojom pečlivom umývaní rúk. "Šit." - poviem si a hrabnem rukou do peny. Myslela som si,že toto je zlé, no prichádza Šit II., šošovka tam nie je! Šokovaná (ale nie prekvapená) svojou hlúposťou pozerám na zem, do vedra, na poličku. Nič nikde. V hlave mám tisíc a jeden katastrofický scénár a rozmýšľam či by veľmi vadilo, keby som mala v článku iba jednu šošovku. Po asi piatich minútach bezbrehého tápania vo vlastnej tragikomédii ju vidím. Mrcha jedna. Tróni si na vodovodnej batérii. Aké rafinované, len čo je pravda. No nič, bye šošovička, nie každý deň je nedeľa a teda neposlušnica putuje tam odkiaľ prišla - do puzdra.
Poobede mi napadlo, že by nebolo odveci ten článok s čočkami aj spraviť a tak opakujem postup z rána s výnimkou dramatického pádu. Ono to však nejako nejde. Po kratšom prehováraní mojej očnej buľvy sa to však podarilo, no poplakala som si zato kvalitne. Od dnes teda viem, že sú to dve veci, čo vás zaručene rozplačú: chlap a kontaktné šošovky. No pri tých šošovkách si nie som taká istá..
Všetko som však v zdraví prežila a nafotila, so let's have a mrk!

Hlavne ten zmäääätok. Mám akúsi blogerskú krízu stredného veku. Neviem, možno je to len tým počasím alebo čo, no aj včera keď som otvorila trendbook a videla tam milión nových článkov a dva milióny nových blogov pochytil ma akýsi divný pocit. Všetci sú do toho takí horliví a ja neviem čo so sebou. Džej Kirschner v jednej pesničke trefne vystihla moju situáciu: "Už nemám čo povedať, všetky slová tu už boli." Ako keby sa minuli frázy,slová a myšlienky. Obsadil ich niekto iný alebo sa proste všetky do jednej zrazu ošúchali..
Anyway, považujem za občiansku povinnosť vás tu informovať (ak o tom ešte neviete), že veď GOOGLE READER končí! Týmpádom končia aj followeri. Na jednej strane som rada, konečne naoko prestane ten hon za followermi, ktorý sa tu rozpútal i keď je dosť pravdepodobné že to len zmutuje do inej podoby. Na druhej strane som nerada,lebo neviem ako budem sledovať moje milované blogy som musela nájsť iný reader a síce Feedly, no ja som klasik a tak trošku autista hlavne v tom, že mi vadia také nemilé i nemalé zmeny. Nie som si istá či už sa to rieši toto niekde na blogoch, skôr mi to pripadá ako keby Slovensko zasa zaspalo dobu. Každopádne, od 1.7. už nebude viac maličkých milučkých štvorčekov na našich blogov. Sad but true. Teda ak ma nechcete nadobro stratiť, čo ja by som bola nerada keby že ma stratíte, tak vám dávam alternatívne zdroje energie a to bloglovin a fejzbuk:
  Okrem iného, včera som prežívala veľmi búrlivé chvíle so sebou samou. Moje prvé šošovky, no nebola to práve prechádzka ružovou či v mojom prípade zelenou záhradou, ale som to zvládla a som na seba aj patrične hrdá,lebo to čo sa dialo v kúpeľni.. Harakiri je slabé slovo. A ešte ako som ich potom vyberala, no hotová ekologická katastrofa! Desí ma predstava že to budem robiť zas. :DPrikladám aj nejaké tie fotky, kebyže ste sa momentálne unudili k smrti. A ešte aby som ukázala, že aj tu v Košiciach máme fotogenickú uličku a že moje hanblivé ja prežívalo druhú revolúciu, lebo náhodných okoloidúcich nebolo práve málo. Neviem prečo sa čudujem ako, desať metrov od Hlavnej..P.S.: Strašne ma bavia vyryté životné pravdy na dverách toiletty v Tabačke, inštinktívne volím stále tie isté dvere a furt sa smejem [okrem inej hlavnej činnosti v týchto priestoroch]. Lebo ajtak sme všetky len epizódami!