Možno sú tieto koncoročné zhrnutia tak trochu oberklišé a aj som si myslela, že tento rok ma to minie, no nakoniec som sa rozhodla podstúpiť to zas. Ako takú očistu i sebareflexiu. Zrekapitulovať, zhodnotiť, zosumarizovať, pripomenúť si pekné chvíle, lebo práve to je to, čo najviac človek, minimálne ja potrebuje/m v tomto pochmúrnom ročnom období a v tejto fáze života, keď síce máte 20, no nieste ani dieťa ani dospelý, ani nič. Papiere na dospelosť síce už dávno mám, môžem legálne piť alkohol, jesť rumbu, šoférovať a voliť, no príbalový leták ako žiť k dospelosti veru nebol a tak pomaly objavujem, učím sa, preháňam a zaznamenávam.

Po miliónhodinovej ceste v autobuse, ktorá sa niesla v znamení Románu Pro Ženy, sedadlovej kamasutry a šerry paradajok s rezňom sme konečne dorazili tam kde trebalo. O pol siedmej ráno sme už dýchali Parížsky vzduch, vonku bola tma, mesto bolo pokojné, to len moje vlasy hrali s vetrom o preteky.
Pomaličky sme objavovali ešte spiacu (aj keď nikdy nespí) Paríž a nasávali atmosféru dokiaľ to bolo možné.

V uliciach vládol až neuveriteľný pokoj, ticho pred búrkou a to doslova. Zatiaľ sa však dali vychutnať všetky odtiene mesta bez akéhokoľkvek narušenia..
(Jednu vec vám poviem, v tej Paríži sa ešte aj figuríny vo výkladoch ináč tvária ako tie naše! Síce nemáme žiadnu fotku, no výklady boli maximálne esteticky-oku-lahodiace)
Mesto sa však rýchlo začalo prebúdzať a okrem Seiny, ktorá nadobúdala hnedožltozelené odtiene odkrylo aj nejaké tie povšimnutia hodné detaily, ktoré potešia nejedného estéta, minimálne mňa..
Nasledovalo Notre Dame /Notrdam/ v celej svojej obrovitánskosti, ktorý sme doteraz poznali len vďaka Quasimodovi a semináru z Dejín Umenia..
Na druhej fotke si môžete všimnúť.. no ten vítr ve vlasech!
Obrovský zvonku, ešte väčší zvnútra.. Na druhej fotke to je len bočná loď, tá hlavná bola ešte väčšia..
Denné svetlo odhalilo okrem japonských turistov a nelegálne pracujúcich černochov aj kľukaté uličky a farebné kafetérie..
Achkať a íhkať sa dalo nad rôznymi vecami, čo vám budem hovoriť..

To je zatiaľ takto prvá polovička nášho prvého dňa, fotky som fotila ja, kedže sa mi podarilo aspoň na chvíľu ukoristiť Jakubov kanón..
Nabudúce pokračujeme v Louvre /Lúvri/!

To že mám problém s objednávaním hlúpostí na e-bayi, tým sa netajím.. Taktiež svojou závislosť na papieroch, dekoratívnych lepiacich páskach, nálepkách, bodkách, prúžkoch, pastelových farbách.

Ingrediencie:
A dnes som trošku vytuningovala aj tento scrapbook a že aký už je hrubý! :}

Bolo mi povedané, že tieto šaty môžem uverejniť jedine s copyrightom. Sú totižto od môjho blogového parazita, večne preúprimnej, sarkazmom prečipkovanej Andrey The Painter. [nemecky: Andrea von Maler]. A jej skutočné slovenské meno vám teda možno dôjde.
Fotil ma, ako inak, Vrabčiak.

Zas som sa snažila tváriť, že je teplejšie ako v skutočnosti bolo. Ale bolo asi tak teplo ako že non troppo [not too much]. Napriek tomu som si musela splniť svoju psiu povinnosť kvôli milej tete z Japonska a tak sme sa hecli, vybrali ťažko undergroundový spot a čo to nafotili.
Pribaľujem aj jednu piesenku, na ktorú sa už fakticky veľmi teším až ju budem počuť naživo. Instatná husia koža, cello, Štátna filharmónia Košice a Gautier Capucon. Lístky už mesiac visia poctivo na nástenke, zišiel by sa nejaký liek na nedočkavosť..
Edit: Pre malé pobavenie vám poviem, že čo sa skrýva pod sukňou uvidíte v utorok. :D

Redukcia M42 dorazila a za prvú obeť padol Vrabčiak. Moja láska ku 135ke (135mm f/2,8) sa prehlbuje každým dňom viac a viac a čo vzniklo po západe slnka vám tu dnes ukážem! A že akého muža mám!

Zapózované, odskúšané, vyvolané, neupravované, zamilované!
Vôbec také vlasy nemám a som chemicky neupravovaná až na vývojku. :)
Fotky od Vrabčiaka!







Ďalej si už netrúfam rozoznávať sklíčka, ale boli použité ešte: 200mm/3.5, ďalej 75-200/4.5 a to už asi aj všetko, dúfam, že som niekoho neopomenula a s bleskom sme nefotili takže nie je vytestovaný. :)


Vrabčiak majster zaostrovania :}




Prvý krát, keď som sa pozrela do hľadáčika som si povedala -  toto sa nikdy nenaučím zaostriť, no veľa nechýba už! Paradoxom je že na Smenu fotím bez všetkých metrov expozimetrov a iných mier.