Raz mi tak Laura v pokojný októbrový deň napísala, že chce ísť na Azory. A ja že dobre. Sama seba som prekvapila svojou spontánnosťou, veď o Azoroch som asi nevedela viac, ako som sa naučila v siedmej triede na základnej škole a vtedy som o nich mala predstavu asi takú, že je to sopka v strede oceánu, kde nikto nebýva. Zrazu však boli Azory bližšie než kedykoľkvek predtým, letenky skoro lacnejšie ako spiatočný z Bratislavy do Košíc, nonekupto!


  Radiohead - Daydreaming  



  Štyri ženy v akcii  
Na výlet sme ešte nahovorili Katju, lebo však ani jedna z nás daydreameriek nemá predsa vodičák, zuřiví snílci vodičáky v živote nepotrebujú nie? No nie len takto oportunisticky sme ju nahovorili, bola to naša kamka, nemyslite si. Na facebookovskej skupine Azory sme našli a štvrtý element, prekvapivo slovenku Veron Mjau. Rýchlosťou blesku sa kúpili letenky, spontánnosť Veron predčila všetky naše spontánnosti dokopy, a tak v istý novembrový deň sa štvorica nezávislých žien ocitá na lisabonskom letisku, kde čaká asi tak 26598 hodín navyše, lebo však kedy išiel Ryanair načas, že? Po krátkom lete ponad Atlantik pristávame na Azoroch.



  GeOkienko  
Čo sú to ale tie Azory? Vôbec to teda nie je sopka v strede oceánu, je to deväť ostrovčekov na polceste medzi Lisabonom a New Yorkom v strede Atlantiku, kde žijú normálni ľudia ako my všetci, prirodzene, hlásia sa k portugalskej národnosti a rozprávajú dosť zvláštnou verziou portugalčiny, ktorej veľmi ani pevninskí portugalci nerozumejú. Je tu veľa šťastných kráv, ktoré sa pasú celé dni na šírych pláňach s výhľadom na oceán. Je ich viac ako obyvateľov.



  #ootd: 
  ♥ kabátec, nohavice - primark (zachrána chudobných erasmus študentov čo si budeme klamať) 
  ♥ batôžtek - kanken (popravde vtedy som sa do neho ešte nevedela zbaliť na tri dni, dnes by som už vedela) 
  ♥  ponožtičky - socksinbox 
  ♥ boty - converse (vždy ma neskutočne otlačia aj keď už nie sú nové a tak vždy keď ich nosím zaplakávam, celkovo, nebola to moc dobrá voľba životná)

 Ako sa obliecť na ostrov?  
Popravde, žiadna z nás nevedela. Išli sme v novembri a ostrov si najviac môžeš pripodobniť k Tatrám, počasie sa mení každý kilometer, každých 10 minút. Je fajn zbaliť si dvoje topánok, ak nemáš superduper nepremokavé, takisto nejaký pršiplášť alebo niečo, nehajkovať v kabáte a bombere pod ňou ako ja, ale tak improvizácia splnila účel, na erasmy som si nebrala žiadnu horolezeckú výstroj, pochopiteľne, takže som si poriadne ani nemala čo zbaliť. Prežiť som to prežila, takže správnou improvizáciou sa kadečo dá zachrániť. Na ostrove však treba čakať všetko - slnko, divoký vietor, teploty vyššie ako v auguste aj nižšie ako v decembri. V letnom období to samozrejme nie je také kritické, keď som bola na Azoroch druhý krát v júli, kabát som napríklad už nebrala. 



  Ubytko tip odomňa pre vás  
Po prílete do Ponta Delgady, hlavného mesta Azorov na najväčšom a najturistickejšom ostrove São Miguel po nás prišiel náš airbnb hosťovský João, strašne milé gesto,  ktoré sme ocenili, kedže sme sa tam vylodili okolo polnoci, ešte to aj meškalo, chudák João na nás čakal ah jaj. Zaviezol nás do nášho apartmánu, ktorý bol vybavený lepšie ako celý môj život. Výhľad na oceán a kuchyni také tools, aké sme si ani nemysleli, že existujú. Boli sme jeho asi len štvrté nájomníčky, predtým mal nejaké sklamania, čo mu zdevastovali sporák, no uznajte. Ak by niekto chcel, apartmán odporúča 4/4 nezávislých žien, nájdete ho tuto, však sharing is caring. Ešte k tomu nás to vyšlo na noc na osobu okolo 10 eur, nie je bláznovstvo?



  Neverejná doprava  
Na druhý deň sme si už vyzdvihli autíčko z požičovne a brázdili ostrovom. Na každý deň sme si vyhradili jednu časť pekne po poriadku, západ_stred_východ. Aj tak si myslím, že štyri dni na São Miguel nestačia, vôbec sme sa nestihli napríklad okúpať vo vriacich prírodných bazénoch, plakám. Za jeden deň sme však stihli všetko toto, čo vidíte na fotkách. Ku preprave ešte, auto je najpohodlnejší a najjednoduchší spôsob prepavy, na autobusy sa tu veľmi nespoliehajte.



  Miradouro da Boca do Inferno  
Snáď najikonickejšia scenéria, kde sa odfotí každý smrteľník, čo na Azory vstúpi, to je tá cestička na ktorej konci vidíte malé sopečné jazierka, tuto na fotkách vyššie. Pokiaľ sa vám pošťastí vyhnúť turistickej špičke, je to raj. Mesačná krajina iba na zeleno a všade navôkol iba oceán.



Občas sme zastavovali iba tak, náhodne, lebo tu to hocikde stojí za to. Zastaviť a počúvať to sureálne ticho, ktoré udrie z ničoho nič. Na vrcholku hory veru už ani nejaký vtáčik nie je, čo by to celé narušil.



Inokedy sme zas turistikovali cez džungľu hľadajúc nejaký bod z našeho plánu. Azory sú okrem iného jedna veľká džungľa.



Praia de Mosteiros
Povinná zastávka, pláž so sopečným pieskom, lebo také čosi ani len v Lisabone nevidíš a esteticky to má veru čosi do seba. V tom čase sa trošku oteplilo a tak sme mohli zhodiť vrstvy a užiť si trochu azorského slnka len v jednej bunde namiesto dvoch. Len tak sa prechádzať po mesačnej krajine. Piesok sa na slnku leskol a celé to bolo také, čarovné.



  Nie je miradouro ako miradouro  
Na záver dňa ešte pár vyhliadok, plán bo občas riadne improvizovaný a tak sa prihodili kadejaké veci a naučili sme sa, že nie všetko čo sa volá miradouro naozaj stojí za to. Akože tam sa volá všetko miradouro, lebo vyhliadka je život, ale vďaka mne sme skončili na nejakej elektrickej rozvodni - betónovej kocke, ktorú sme si prv ani nevšimli a kráčali ďalej. Cestou nazad zrazu vidíme tabuľku a schodíky hore, že aha.



  Do kruhu spomienok hodila video  
Z nášho pre mňa nezabudnuteľného výletíku vzniklo aj video, kde som sa snažila zachytiť moje daydreamerské pocity, útržky spomienok, ktoré sú v mojej mysli už rovnako neurčité a roztasené, ako si môžete kuknúť tam.



A to bol len jeden deň dlhší ako ľudský vek. Tak čo, išli by ste si aj vy rozšíriť obzory na Azory?

Keď som si pred písaním tohto článku pozrela fotky z Paríža, čo tento blog potupne schováva od roku 2013, hlavou mi prebleskovali kadejaké zmiešané pocity. Môj prvý stret s Parížom bol echt turistický, mala som asi osemnásť a do Paríža sme išli na silvestrovský zájazd (!) s cestovkou (!) autobusom (!). Neviem, či to ešte potrebuje nejaký dodatok, blog je veru niekedy dvojsečná zbraň, ale zároveň mi aspoň pripomenie, akým vývojom som doposiaľ prešla ak nejaký je. Ako teda s mojím cestovaním vyzerá dnes?




Minulý rok som sa v Paríži ocitla celkom neplánovane, no za svoje počínanie v ňom sa pred sebou vôbec nehanbím ani dnes. Za tie roky si človek uvedomí, že omnoho viac pôžitku prináša cestovanie v podobe "hrám sa na lokála inštrumentála" než bezbožná honba za pamiatkami.



  Miluj svoje vaječníky, budúcnosť sa ti poďakuje  
Do hlavného mesta Francúzska som letela z Lisabonu takto v Novembri, po slnku zaliatom Portugalsku som ale čakala, že tam to bude trochu iná poveternostná káva, a tak som sa zaodela do 37 vrstiev a ráno o šiestej nasadla do lietadla. Moja ostražitosť Ostražitosť mojich vaječníkov sa ukázala byť opodstatnenou a ja som ľutovala, že som nepribalila aj tú 38mu vrstvu, nuž, život píše aj takéto príbehy.



  Lokálom za 5 minút  
A ako sa hrať na lokála lepšie, než to odkukať od iného lokála? Alebo sa rovno spýtať? Kedže som svojho času navštevovala v Portugalsku kurz portugalčiny a moji spolužiaci boli zo všetkých kútov sveta a zhodou okolností bol môj partner na dialóg Francúz (náhoda? ja si myslím, že áno), volajme ho Paul (fakt sa volal Paul). Keď sme išli s Paulom na kávu pripravovať dialóg na záverečné skúšky, bez hanby som sa ho opýtala, že reku idem do Paríža, daj nejaké tipy a triky. Paul mi do zošita čosi napísal, offline je nový online, a ja celá šťastná som to potom doma lúštila. A v Paríži vykonala a tak vám dnes predstavím jedno z mojich obľúbených miest.



  Le Comptoir Général  
Vstúpiš a ocitávaš sa na chodbe v hoteli, myslíš si, som tu správne? Chodba pripomína kulisu z filmu Wesa Andersona, len tak trochu temnejšiu verziu. Murakami by tu kľudne mohol film natáčať. Na konci chodbiska je mini recepcia, kde sa o teba postarajú, ak si nič nechceš dať, kľudne ti urobia obhliadku tohto zvláštneho komplexu, ktorý z vonku vyzerá,že nič špeci. Keby si nevedel, čo hľadáš (áha, tu je ten lokálsky tip), asi by si tam len tak do dvora nevošiel ako náhodný okoloidúci. Hejteri sa môžu biť do pŕs, že aha Dominika, aha my už máme internety, my sa nepotrebujeme pýtať kadejakých pofidérnych francúzov, nuž, asi hej. Len ja som tak lenivá v poslednej dobe plánovať a googliť, že som radšej keď to niekto urobí za mňa, alebo odporučí mi niečo, čo stojí naozaj za to.



  Multikultifunkčný priestor  
My sme sa rozhodli dať si tu aspoň kávu, ktorú si môžete vychutnať v niektorej z prapodivných miestností. Zvolili sme tú s výhľadom na mestskú džungľu, v ktorej práve miestni Parížania vášnivo kričali sa rozprávali a dobrunchovávali. Zvláštne príjemná atmosféra by sa tu dala krájať, pološero, štrnganie šálok a fajn hudba tvorili nevtieravý podmaz k nedeľnej káve, a tak sme nasávali a pobudli tu asi o čosi dlhšie, než treba, no aj o tom to je nie? Spomaliť, oddýchnuť si, nie pobehovať horedole kardio po ajfelovke osemnásť krát. Určite to tu musí byť super aj na jar či v lete, keď je na posedenie otvorená aj záhradodžungľa, teraz sme si ju len tak obzreli a na jej druhom konci objavili coworkingy a všeliaké priestory pre kreatívnych ľudí - sen.



A čo vy, akí ste cestovatelia? Zaryto plánujete alebo sa nechávate strhnúť vírom a kultúrou miest?

Planéta Guincho. Moja obľúbená, piesočnaté duny, obrovské vlny a šíra pláž. Veľa osobného priestoru, to je to, čo v iných obľúbených letoviskách proste nemáš. A ani teda na takej Carcavelos už nie. Oceán je tu síce trochu divočinka, no cez leto sme sa s architektkou a kybernetom aj do vĺn hodili. Guincho skrýva pod pieskom zahrabaných veľa mojich spomienok, palacinkových dní a vyhratých UNO partií, zočených západov slnka a rozcuchaných vlasov.



Portugalské odporúčanie, ktoré som vďaka Joaninhe počula asi tak 6000 dní v roku, kedže Boogarins boli hlboko v jej vinylovom srdci.

Keď sa povie Barcelona, bežný človek ihneď projektuje v hypotalame Sagradu Famíliu, Park Guell, Barcelonettu. Moja Barcelona dostala tak trošku iný podtón. Ocitla som sa v nej najprv sama samunká, mysliac si, že budem asociál, ešte aj laptop som si vzala na štúdium (osudová chyba, za celý ten čas som ho neotvorila). Kedže som cestovala osve z Lisabonu, bookla som si izbu cez airbnb u takého alternatívneho páriku. Podľa popisku - moji ľudia, moja štvrť a lepšie som ani urobiť nemohla.


Avšak keď sa ma niekto opýta na Barcelonu, nebudem hovoriť o Sagrade Famílii. Isto iste, bola monumentálna, nedokončená a i tak veľkolepá, i keď mi to pripomína tak trochu nás, persóny, nikdy nedokončené, predsa je čo povedať. Nebudem hovoriť o Park Güell, ktorý je síce vytrínou Gaudího tvorby a ktorý sme navštívili a vidíte na fotkách, no rozbité kachličky rýchlo stratia čaro s masou turistou bojujúcou o miesto na balkóniku. Na Barcelonette sme ani neboli, lebo však načo. Barcelona bola pre mňa taký mentálny haircut. To som ešte popravde netušila, čo so sebou napácham menej ako dva týždne po návrate, ale podiel možno pripísať i môjmu minivýletu za hranice sebapoznania.

  Gemma  
El Raval. Zvoním. Na štvrtom poschodí, ktoré bez výťahu pripomína skôr osemnáste mi už dvere otvára vysmiata katalánčanka. Dostanem izbu, papuče i objatie a tu niekde sa to začína. Gemma, domáca s filipínskymi koreňmi sa ponúkne, že mi na mape ukáže všetky alternatívne i nealternatívne miesta Barcelony čo sa razom mení na dvojhodinovú konverzáciu o životoch. Je strašne fajn získať pohľad človeka čo je už desať rokov dlhšie na svete, pohľad, ktorý nemáš možnosť mať ešte sám a ani by si nemal, kedže prostredie robí človeka.
Ubehlo už niekoľko mesiacov od mojej návštevy a z konverzácií je už len pocit, no do života si odnášam dve veci, ktoré ma Gemma naučila. A to, že treba robiť čo nás naozaj baví, aby sme o desať rokov neboli frustrované rárohy a nelamentovali nad tým, čo sa z nás stalo a ostalo a druhý bonbón z vrecka alternatívnych motivačných citátov - život je dostatočne dlhý na to, aby sme stihli robiť všetky veci, čo chceme. Všakže. A tak som zasa tu. Na blogu, náhoda?

#ootb - aufitofdbarcelona
.wannabe koženka - tak táto veru je u mňa už 5 rokov, čuduj sa svete na niečo také z internetov, až teraz začala prejavovať známky opotrebovania
.školskouniformná sukňa - stálica, ale začínam mať pocit, že je na môj stav mysle už prikrátka
.newbalance - odkedy ich mám, nedám dopustiť a ovplyvňujem celé svoje okolie a tvoríme tak armádu životnej rovnováhy
.kanken (batôžtek) - už od môjho fínskeho erasmu, pamätáte? stále somnou, zbalíš sa do neho aj na tri dni a tuto je teraz je fajn cenu oproti tých horibilným sumám čo normálne vidím
.banán - barcelonský lidl, nikdy nepodceňuj nutrície


  Fotky  
Ja & Joaninha
Pozdvihnime banány priatelia, na lepšie blogové zajtrašky.

P.S. Ak by ste niekto chceli bývať v Barcelone u Gemmy a jej priateľa, umelcov, očarujúcich charizmatických bytostí, obuvníkov, fotografov, skladateľov a vlastne tak všetko v jednom dokopy, čo jednoznačne odporúčam ak cestujete sami, kľudne mi napíšte a ja vám nájdem link a ak chcete 35 éčok na prvú cestu s airbnb, klikajte tuto.