Pri výbere ubytka na výletoch sa snažím o to, aby už aj ono samotné bolo jedným zo zážitkov, na ktoré sa dopredu teším. Veď ostatne, ak by som chcela neosobnosť hotelovej izby, tak idem do hotela, či? Samotný výber beriem veľmi vážne, minimálne tak vážne ako výber knižiek v knižnici. Výsledné bydlo je tak zložitou nelineárnou funkciou viacerých premenných a to
- lokalita
- cena
- fotky
- intuícia
- cena voči lokalite
- cena voči ponúkanej izbe či bytu
- trošinku aj estetika prostredia, jasné, ideš tam iba spať, ale ak si môžeš vybrať, určo si aj ty vyberieš  estetickejšiu možnosť ak to nezasahuje moc do finančného limitu (a vidíš o tom som hovorila, nelinearita človečiny a rozhodovania)
- recenzie od iných ľudí
- to niečo navyše


Čo je to niečo navyše? Samozrejme, žijúc v rozvinutom kapitalizme a zdieľanej ekonomike, každý si chce uchmatnúť čosi pre seba a tak sa na airbnb nájde kopec bytov, v ktorých normálne nikto nebýva a ich majiteľ si z nich robí také privátne hotely. Nápad dobrý, niekedy to sú aj fakt vkusne zariadené byty, izby, maringotky čo_ja_viem. No práve takýmto airbnbíčkam chýba to niečo navyše.


Airbnb si môžeš predstaviť aj ako taký teleport do nového života, keď na chvíľku patríš niekde inde ako zvyčajne, si tak trochu lokál. Máš byt alebo dom v cudzej krajine. To niečo navyše teda je, ak sa ti v mori ponúk podarí uloviť práve miesto od takých ľudí, ktorí prenajímajú ich vlastné bydlo, kde zvyčajne naozaj bývajú a práve niekam napríklad cestujú. No a vtedy sa ubytuješ a cítiš dušu, ako sa na teba kuká zo všetkých stien. Lebo títo ľudia poväčšine nebudú skrývať všetky svoje veci, oni ti tam nechajú celý život skomprimovaný do materiálna, ktorým sa obklopujú a kľúče. Alebo ťa ubytujú u seba doma (čítaj môj španielsky príbeh) prípadne dostaneš okrem kľúčov od domu aj dve mačky. (čítaj čoskoro môj tel avivský príbeh)


No nazad k Parížu, otváram stránku a totálne neviem, kde by som mala v Paríži hľadať ubytko. Keď som tam bola naposledy pred pár rokmi, bývali sme v nejakom turistickom ho(s)teli asi tak 398 km od Paríža a vôbec sa mi tam teda nepáčilo hej. A tak v mojej hlave prebieha zložitý algoritmus výpočtu najoptimálnejšieho ubytovania a ja mám pár adeptov.
Okrem iného je tu minibyt od Margaux [čítaj Margó], taká skôr garsónka
- lokalita - Montmartre čooo to chceš
- cena - oproti ostatným extrémne drahým ponukám celkom ujde
- fotky - dosť zlé ale vyzerá to útulne
- intuícia - na živo to bude isto lepšie (ah ja večná optimistka)
- cena voči lokalite - veľmi cool
- estetika prostredia - dievčenský punk
- recenzie - v poriadku
- to niečo navyše, určite tam je to niečo navyše.

To, že sme dostali aj niečo navyše, sme zistili samozrejme až po zabývaní sa. Plagátiky, ilustrácie, post it papieriky, Margó rozvrh na uni a dátumy skúšok, abeceda pre nepočujúcich, polaroidy. Bolo to totálne zvláštne, ako keby sme sa vlámali niekomu do duše. Neoddeliteľná osobnosť Margó na nás dýchala z každého kúta. A takto nejako si popravde airbnb predstavujem. Pre mňa ako wannabe antropologičku bol toto veľký fakultatívny parížsky výlet do duše neznámej, veď povedz ty.


Ak si s airbnb ešte nebýval a chcel by si to testnúť s finančnými výhodami, ak sa registruješ cezomňa dostaneš 25 euríčok na prvý výlet.


Otázka do pléna, vieš si predstaviť takto zveriť svoje bydlo do rúk cudzincom? Ľuďom, ktorých uvidíš prvý krát pri odovzdávaní kľúčov? Ja osobne som niekedy hodne protektívna, čo sa týka môjho miesta, ale čím viac sa dostávam do airbnbíčiek, kde žijem životy cudzích ľudí, tým viac sa moja myseľ otvára. A to si ešte nečítal tel avivskú story, ahjaj.

V zásobárni fotiek ukrývam ešte kadečo a určite by som si tu rada zaznamenala aj tento lenivý výlet v Paríži, ktorý pozostával z plánu nič neplánovať a len sa tak vandrovať, vyšlo to priam dokonale. Kedže sme bývali na Montmartri (o tom asi ešte napíšem dakde), ďaleko sa nám odtiaľ ísť ani nechcelo a tak ako som písala, že Paríž bez ajfelovky je vlastne celkom fajn, bez Sacré Cœur by som si ho asi predstaviť nevedela, gýč ktorý ma roztápa. No Montmartre nie je len bazilika a pozlátko, všakže. Ale o tom ďalej...


Album dnešnej článkotvorby a taktiež hudba nášho parížskeho apartmentu


  1/ Bazilika Sacré Cœur  
Keď už pri nej bývaš, no nechoď tam. Bol to pre nás taký štartovací a aj orientačný bod. Samozrejme, ambície dostať sa dnu sme nemali, takže sme odišli spokojní, fajnový výhľad na mesto, no na nás moc veľa ľudí. Proste prídeš kuk a ideš ďalej. Ale aby ste si nemysleli, že som totálny hejter pamiatkovej turistiky, tu by som sa prišla kuknúť zas a hlavne by som si vybrala taký čas ráno o ôsmej, bez masy ľudí.


  2/ Street art  
Je Montmartre a Montmartre. Sú uličky, kde si ľudia stúpajú po hlavách a sú potom aj celkom opustené, kde sa môžeš stratiť a tváriť, že si francúz. Pár tých, ktorým by si sa najradšej vyhol ale to z logistického hľadiska nie je možné si aspoň trošku môžeš užiť vďaka kreslenkám na stenách, je ich tam teda hojne.


  3/ Panoptikum bizáru  
Potulovaním sa s očami dokorán uvidíš občas riadne bizardnosti, ako hento dieťa vo výklade alebo si môžeš kúpiť ruky, jelenie lebky.


  4/ Ruiny  
Nie všetko je načančané, nie si predsa na Champs-Élysées, treba prijať aj takúto stránku veci. Montmartre to sú aj ruiny a bordel. Všímaj si to, reflektuj, treba sa aj kriticky pozrieť na svet občas. A to ešte vôbec ani nie je to najstrašnejšie, čo sa dá v Paríži vidieť.


  5/ Vintage shopy  
Sekáče sú tu hodne predražené, zdalo sa mi, že tam to nie je vecou šetrenia peňazí ale skôr takého, ako to povedať, hipsterstatusu. No ak ti ide francúzština a herectvo dokopy, zjednať sa ti veru podarí, veď zarobiť chce každý. To bol aj príbeh klobúku môjho života, no a kedže ja som francúzsky vedela tak maximálne merci a oui, Ivanovi som nakázala nech povie ujovi, že akú cenu si predstavujem a on prv že nie nie, určite nie a už sme v tom jednom shope boli možno aj pol hodinu, pol hodinu som ho tam skúšala, no zdal sa mi drahý klobúčisko a tak som napokon k pokladni išla iba s koženým opaskom a ako už idem platiť, tak ujo hovorí, francúzsky, ale ak by sme to preložili do východniarčiny, niečo v zmysle: no davaj to sem. Tváril sa pri tom strašne tragicky a akože naštvane minimálne ako herec v nejakej gréckej dráme, a my sme sa rehotali ešte desať minút po ceste domov. Zasa si nemyslite, že sme ho tam ožobračovali, zjednali sme to o 10 euríčok dole, z 25 na 15, no za ten skvele padnúci klobúk to stálo.


  6/ Tombées du Camion  
Vojsť práve sem, to bola vec čistej náhody. Už sme boli hodne na pokraji spoločnosti pomaly niekde v zabudnutí, tak sme si vybrali náhodnú uličku, kde sa reku poberieme nazad a že tuto. A ja že aha čototuje pekný výklad (určite som nemala dioptrie a videla iba nejaké machuľky, ale estetiku ja teda vidím furt). Teta predavačka nám vysvetlila, že čo to je. Že vypadnuté z kamióna. Mne z toho bolo smiešno aj som bola bola prekvapená, kopec vecí, čo som ja doma povyhadzovala z detstva a tuto ich predávajú za nemalé ceny vzhľadom na to, čo to je. Že vraj majiteľ tohto čohosi vykupoval veci od obchodov čo krachovali a vyrobil si takýto koncept. Čisto z estetiky a vidieť všetky tieto useless veci naskladané do úhľadných formácií, malý estetický zážitok, ale popravde nič som si odtiaľ neodniesla.


  7/ Kaviarenské povaľačstvo  
Kaviarničky, je ich tam milión, francúzi sa radi povaľujú a v takom zimisku sa im ani nečudujem. Vojdi hockde a zohrej si svoju premrznutú telesnú schránku či dušu, nám teda bola pekelná zima (to mi zostalo živo v pamäti) a to bol len november. Ak si pred tým neurobíš poriadny research, zaplatíš si celkom dosť, život praje pripraveným, ale zasa nie je to taká dráma. No mňa to hodne prekvapilo a to som tam došla z Lisabonu, ani nie že z Košíc.


  8/ Sex, svetielka a červená  
Tejto obrovskej ulici sme sa snažili vyhýbať, no na posledný deň tak vyšlo, že sme po nej išli akurát domov nejako, kľudne by som sa zaobišla aj bez toho. Hodne prepchaté ľuďmi a my sme zrovna neboli tie tipy, čo by šli turistikovať do sex shopov, (:D) no je vcelku pozoruhodná tá enormná koncentrácia stánočkov lásky na tak malej ploche.

Keď som si pred písaním tohto článku pozrela fotky z Paríža, čo tento blog potupne schováva od roku 2013, hlavou mi prebleskovali kadejaké zmiešané pocity. Môj prvý stret s Parížom bol echt turistický, mala som asi osemnásť a do Paríža sme išli na silvestrovský zájazd (!) s cestovkou (!) autobusom (!). Neviem, či to ešte potrebuje nejaký dodatok, blog je veru niekedy dvojsečná zbraň, ale zároveň mi aspoň pripomenie, akým vývojom som doposiaľ prešla ak nejaký je. Ako teda s mojím cestovaním vyzerá dnes?




Minulý rok som sa v Paríži ocitla celkom neplánovane, no za svoje počínanie v ňom sa pred sebou vôbec nehanbím ani dnes. Za tie roky si človek uvedomí, že omnoho viac pôžitku prináša cestovanie v podobe "hrám sa na lokála inštrumentála" než bezbožná honba za pamiatkami.



  Miluj svoje vaječníky, budúcnosť sa ti poďakuje  
Do hlavného mesta Francúzska som letela z Lisabonu takto v Novembri, po slnku zaliatom Portugalsku som ale čakala, že tam to bude trochu iná poveternostná káva, a tak som sa zaodela do 37 vrstiev a ráno o šiestej nasadla do lietadla. Moja ostražitosť Ostražitosť mojich vaječníkov sa ukázala byť opodstatnenou a ja som ľutovala, že som nepribalila aj tú 38mu vrstvu, nuž, život píše aj takéto príbehy.



  Lokálom za 5 minút  
A ako sa hrať na lokála lepšie, než to odkukať od iného lokála? Alebo sa rovno spýtať? Kedže som svojho času navštevovala v Portugalsku kurz portugalčiny a moji spolužiaci boli zo všetkých kútov sveta a zhodou okolností bol môj partner na dialóg Francúz (náhoda? ja si myslím, že áno), volajme ho Paul (fakt sa volal Paul). Keď sme išli s Paulom na kávu pripravovať dialóg na záverečné skúšky, bez hanby som sa ho opýtala, že reku idem do Paríža, daj nejaké tipy a triky. Paul mi do zošita čosi napísal, offline je nový online, a ja celá šťastná som to potom doma lúštila. A v Paríži vykonala a tak vám dnes predstavím jedno z mojich obľúbených miest.



  Le Comptoir Général  
Vstúpiš a ocitávaš sa na chodbe v hoteli, myslíš si, som tu správne? Chodba pripomína kulisu z filmu Wesa Andersona, len tak trochu temnejšiu verziu. Murakami by tu kľudne mohol film natáčať. Na konci chodbiska je mini recepcia, kde sa o teba postarajú, ak si nič nechceš dať, kľudne ti urobia obhliadku tohto zvláštneho komplexu, ktorý z vonku vyzerá,že nič špeci. Keby si nevedel, čo hľadáš (áha, tu je ten lokálsky tip), asi by si tam len tak do dvora nevošiel ako náhodný okoloidúci. Hejteri sa môžu biť do pŕs, že aha Dominika, aha my už máme internety, my sa nepotrebujeme pýtať kadejakých pofidérnych francúzov, nuž, asi hej. Len ja som tak lenivá v poslednej dobe plánovať a googliť, že som radšej keď to niekto urobí za mňa, alebo odporučí mi niečo, čo stojí naozaj za to.



  Multikultifunkčný priestor  
My sme sa rozhodli dať si tu aspoň kávu, ktorú si môžete vychutnať v niektorej z prapodivných miestností. Zvolili sme tú s výhľadom na mestskú džungľu, v ktorej práve miestni Parížania vášnivo kričali sa rozprávali a dobrunchovávali. Zvláštne príjemná atmosféra by sa tu dala krájať, pološero, štrnganie šálok a fajn hudba tvorili nevtieravý podmaz k nedeľnej káve, a tak sme nasávali a pobudli tu asi o čosi dlhšie, než treba, no aj o tom to je nie? Spomaliť, oddýchnuť si, nie pobehovať horedole kardio po ajfelovke osemnásť krát. Určite to tu musí byť super aj na jar či v lete, keď je na posedenie otvorená aj záhradodžungľa, teraz sme si ju len tak obzreli a na jej druhom konci objavili coworkingy a všeliaké priestory pre kreatívnych ľudí - sen.



A čo vy, akí ste cestovatelia? Zaryto plánujete alebo sa nechávate strhnúť vírom a kultúrou miest?